Bakchus

Reštaurácia, o ktorej dnes píšem, je tak trochu moja srdcovka. Strávila som v nej približnej rovnaký časový objem ako na vyučovacích hodinách gymnázia, ktoré som absolvovala niekedy pred asi milión rokmi. Tu sme s personálom tvrdo bojovali o hranolky s tatárkou (no a čo keď je to len príloha!!!), tu sme exovali svoje prvé fernety a namáčali si rožky do kapustnice s farbou aj teplotou čerstvej magmy. Tu tie kapustové slíže vystrekovali cez nos späť do taniera pri záchvatoch smiechu, aké už po dvadsiatke nikdy nezažijete.
Tiež som tu prežívala mocné chvenia, keď sa vo dverách oproti svetlu zjavila tmavá silueta istého mladého muža. A útešne chladivá kamenná podlaha na záchodoch poskytla úľavu vystrašenému telu pri ochotníckej aplikácii mojej prvej náušnice do pupka.
Čo vám budem hovoriť, Bakchus je kultová krčma.

Že nás tu nemali veľmi radi, je myslím dosť jasné. Horda vyhádzaných adolescentov, čo platia v dvojkorunáčkach, sedia osem hodín pri ovocnom čaji a koncept tringeltu im ešte nie je známy. Občas nás vyhodili, zväčša len zazerali a niektorí s nami nehanebne koketovali, lebo sme mali šestnásť a bolo nám vidieť podväzky.

Bývalý spolužiak (volajme ho pracovne Roman K.) ma vytiahol do Bakchusu v rámci stareckého spomínania na dávno zašlé dobré časy. Trochu som zaváhala, lebo si pamätám to jedlo, nemusíte byť génius, aby ste si dali dve a dve dohromady: Bakchus veru nefiguruje v turistických sprievodcoch po kulinárskych pokladoch Bratislavy. Nuž tak sme šli.

Prvé zistenie ma dojalo: v Bakchuse sa evidentne zastavil čas. Interiér úplne identický ako kedysi, vrátane plastikových ikebaniek a neuveriteľne zaprášených dekoračných demižónov. Drevené boxy na sedenie sú ale hrozne príjemné, izolujú skupinku (ôsmich chudých alebo piatich tučných) návštevníkov v intímnom posedení okolo zamastených stolov, ohladených našimi vášnivými pubertálnymi prackami do leskla. Staff sa premenil z nepriateľských starých chlapov (čo bonzujú riaditeľovi, že pijeme cez prestávku džintoniky) na príjemných, ochotných mladých mužov. Ten, čo nás obsluhoval, bol ústretový, rýchly, spoľahlivý. Taký ten milý chlapec, čo ho kľudne predstavíte v nedeľu mamičke. Dokonca si občas urobil výlet smerom k nám len tak, či niečo nepotrebujeme – prax v slovenských krčmách frekventovaná asi ako jednorožec.
Vedenie reštaurácie Bakchus sa rozhodlo vsadiť na jedálny lístok typu výcvikový tábor francúzskej légie. Odvšadiaľ sa valia proteíny, tuky, mohutné gramáže; miliardy kilojoulov na posilnenie pred zabitím nepriateľa. Presne ten typ menu, ktorý je rozosiaty ako mor na celom území Slovenska po diaľničných motorestoch a dedinských krčmách. Veľa mäsa, palacinky, šunková rolka. Presne ten typ menu, pri čítaní ktorého si v duchu hovoríte ‚ÄûDo riti, do riti…“ a úporne sa snažíte nájsť niečo s minimálnym potenciálom škodlivosti. Roman K., dobráčisko jeden, nemihol brvou a objednal si nejaký hrozivý hovädzí pokrm (roštenka Bakchus – signature dish podniku, 205 Sk). Ja som skúsila tuniakový šalát a pre istotu syrový tanier; na syre sa snáď nedá nič pokaziť. √ödajné indické špeciality som zbabelo neriskla.

Tuniakový šalát bol zďaleka to najdesivejšie jedlo, aké som jedla za posledných desať rokov. Tretinu objemu tvorila cibuľa. Potom niečo ako kapustová čalamáda. A rajčiny od výrobcu mikroténových sáčkov, ružové a tvrdé a s chuťou octom navlhčeného polystyrénu. Mám spomínať hnedošedého, na kašičku pomletého tuniaka z konzervy, čo chutí ako keď dosť dlho žujete papierovú guličku? Celý bizár pokrm rozmarne ozdobený vetvičkami petržlenovej vňaťky. Mdlý syrový tanier (s lyrickým názvom ‚ÄûŠtyri ročné obdobia“) to nezachránil. Hmlisté chuťové rozdiely medzi jednotlivými typmi syra by možno zaznamenal cvičený policajný pes.
Najviac ma sere, že na fotkách to vyzerá v podstate znesiteľne.
√ì, a tá roštenka. Roman K.: ‚ÄûJe to fakt strašne, strašne dobré. Daj si kúsok.“

Mala by som zakončiť nejakým ponaučením typu ‚Äûnevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ alebo že pokusy o návraty do minulosti sú vždy sklamaním a že neradno pošpiniť pekné spomienky – ale to nemôžem. Bakchus navždy ostane miestom, kde som s pekelnou tachykardiou pozorovala na svojom stehne ruku Toho, čo mi zlomil srdce. Srať na tuniaka.

Vináreň Bakchus
Hlboká cesta 5
Bratislava

Ceny: Cestoviny od 124 to 145, hovädzie od 177 (napríklad viedenská roštenka) až po 350 (stejk s volským okom). Také normálne, motorestové.
Odporúčané jedlo: Mäso. Naozaj.
Poklesky: Nepožívateľnosť.
Koho vziať: Vrelo odporúčam úplne každému, lebo keď idete náhodou okolo a je hic, v chladných pivničných priestoroch Bakchusu je strašne dobre. (To bez irónie.) Len nechoďte hladní! (To tiež bez irónie.)
Hviezdičky: Dve. Ale trhá mi pritom srdce!

foto: Lenka Jíleková