Giamo Restaurant v Rozadole, Bratislave

Pred sviatkami som šiel odovzdať cenu víťazovi súťaže a dohodli sme sa, že by sme skočili niekam na obed. Martin navrhol Rozadol, keďže je tam viacero reštaurácii a je z čoho vyberať. Bol som na mieste trochu skor, tak som sa porozhliadal a nakoniec vybral reštauráciu Giamo.

Bol čas obeda a bolo plno, chytili sme predposledný stôl. Už pri usadení ma prekvapilo, ako dobre im funguje vzduchotechnika. Neovieval ma žiaden prudký vetrík no napriek tomu cigarety nebolo cítiť, aj keď sa pri niekoľkých stoloch fajčilo a priestor reštaurácie nebol až taký veľký.
Prišla čašníčka, podala nám jedálne lístky a nechala nás vybrať si. Moj spolustolovník prízvukoval extra chladenú minerálku, navyše s ľadom, ja som klasicky malé presso, bez mlieka, bez cukru. Ako jedlo sme si objednali losové penne a gnocchi s napolitana a parmezánom.
Nápoje prišli rýchlo, minerálke chýbal ľad a moja káva bola tak ako som si objednal, bez toho „bordelu okolo“. Crema hustá, aj po zamiešaní zostala na mieste, káva značky Frank. Žial jednoznačne zhorená, odhadujem, že v stroji. Čakáme na jedlo. V podniku rušná vrava, celkom príjemné prostredie.
Stále čakáme na jedlo. Viem, bol čas obeda a my sme si nedali „menúčko“, tak som ani nečakal, že budeme mať na stole do desiatich minút. Čašník namiesto toho, aby nám priebežne oznámil, že to bude kuchárovi trvať ešte trochu dlhšie, vyrukoval so sebavedomím vyhlásením, že na dobré sa čaká. Jedlo som ešte neochutnal, tak by som od neho očakával trochu opatrnejší prístup. Na jeho šťastie jedlo, ktoré nám priniesli, bolo bez jedinej chybičky. Gnocchi (podľa jedálneho lístka zemiakové) boli skutočne zemiakové a nato, že boli kupované a nie pripravené priamo kuchárom, to boli najlepšie kupované gnocchi, aké som po dlhšom čase jedol. Príjemne nadýchané, napolitana ani príliš sladká, ani príliš kyslá, primeraná porcia parmezánu navrchu, čerstvé lollo biondo a petržlenová vňať ako ozdoba. Z Martinovho som neochutnal, ale povedali mi, že aj jeho jedlo bolo v poriadku.
Čašník sa raz pristavil, aby sa opýtal, či je všetko v poriadku a či nám chutí. Čas ubehol vcelku príjemne, chceli sme platiť a ohlásili to čašníčke. Nato ďalšie čakanie. Znovu sme sa ohlásili, nastole sa zjavil účet a čašník opäť nadlho zmizol. To už Martin nevydržal a po ďalšom čakaní zaniesol peniaze priamo k baru a rozlúčili sme sa.

Reštaurácii dokážem prepáčiť veľa vecí, ale jedlo a obsluha musia skrátka sedieť. Chápem aj to, že sme prišli v čase najväčšieho zhonu, a že jedlá majú svoj stanovený čas prípravy. V tomto prípade jedlu nemôžem vytknúť nič, ale obsluhe stačilo naozaj málo nato, aby oznámila, že to bude trvať dlhšie. Navyše, ak už raz nastal problém s dlhým čakaním a ako hosť som na neho poukázal, nemal sa zopakovať ešte dva krát pri platení. Keby som navštívil danú reštauráciu povedzme okolo piatej, možno by moja skúsenosť bola opačná. Ľudí by bolo menej, čašníci by mali spústu času a odchádzal by som absolútne spokojný. Dobrá reštaurácia je ale o tom, ako dokáže zvládnuť nápor obedujúcich, vtedy sa ukáže, či naozaj všetko funguje ako má. Navyše každý problém, pokiaľ nie je závažný, sa dá uhrať k spokojnosti zákazníka, nie je vylúčené, že nakoniec aj so sprepitným.

http://www.giamorestaurant.sk/

~~~

Neviem, či je to len moja paranoja, ale niekedy mám pocit, že nie som správna cieľová skupina danej reštaurácie, ak niečo také obludné vôbec existuje. Podobný pocit som mal pri poslednej návšteve Prašnej bašty. Všetky ostatné stoly boli obsadené cudzincami a vonkoncom nevyzerali, že by na rozdiel od nás neboli spokojní. Potom mi to príde, že keď si v takom podniku dám „len“ polievku alebo kávu, už nie som dostatočne vážený hosť, lebo som u nich neminul dostatočne veľa peňazí. Je to o to trápnejšie, ak to robia podniky nižších cenových skupín. Neviem, či to bol aj tento prípad, ale ako vravím, bol to len pocit.

Na chvíľu si dávam pauzu s kritizovaním podnikov a rozhodne musím povedať, že situácia sa začala konečne zlepšovať a k sťažujúcemu zákazníkovi sa prestávajú majitelia a čašníci chovať ako k škodnej. Aj nedávna debata okolo Antica Toscana na tejto stránke ukázala, že majiteľ má záujem o dialóg, objavilo sa aj slovíčko „mrzí ma“. Teší ma to o to viac, že podobné reakcie nezažívam len v Bratislave, ale aj inde na Slovensku. Majitelia si asi začínajú pomaly uvedomovať, že z podobného rozhovoru s hosťom môžu len a len profitovať. Samozrejme, rovnaká komunikačná slušnosť sa vyžaduje aj od hosťa. Ak je nespokojný, mal by sa to daný podnik dozvedieť hneď, priamo a rozumnou formou.