Liviano, druhý pohľad

Po nedávnej recenzii od Lenky a následnej búrlivej debate som sa rozhodol ísť vyskúšať Liviano na vlastnej koži. Síce som tam už bol, lenže za trochu iných okolností a jedlo samotné som nechutnal. Nazízal som do hrncov a pozeral na ruky Marcelovi Ihňačákovi, kolega to celé fotil, všetko v rámci reportáže. Pre Liviano som sa rozhodol aj preto, lebo som žene dlžil dobrý obed. Išiel som na istotu a rezervoval si stôl pre dvoch. Parkovanie pred budovou je za rampou, ale po návšteve reštaurácie vám parkovaciu kartičku prebehnú čítačkou, takže je bezplatné.

Bol skutočne horúci deň, a tak som mal trochu obavu pred uzavretým priestorom, ale Liviano privítalo príjemným chládkom, usadili nás k menšiemu stolu k oknu. Napriek petržalskej adrese sme mali výhľad na parčík s fontánou. Príjemné. Celé jedálne menu sa zmestilo na jeden hárok papiera, čo mi osobne vyhovuje. Menu sa navyše stále mení, takže je z čoho vyberať.
Na privítanie nám personál priniesol chutný taliansky chlieb, olivový olej so slzičkou balsamico a malú misku olív. Boli sme dosť hladní, preto sme sa rozhodli pre hutnejšie jedlá. Chvíľu som rozmýšľal aj nad risottom, ale nakoniec vyhrala pasta. Žena si dala domáce ravioli plnené teľacím, ja som si vybral hustú rajčinovú polievku a tagliatelle s halibutom a špargľou. Čašník ma upozornil, že polievka je skutočne hustá, navyše je v nej pridaný chlieb.
Ako je dnes zvykom, jedlá sa dnes pripravujú rýchlo a čerstvo, takže sme takmer nečakali. Zatiaľ čo moja žena hryzkala chlieb s olivami, ja som pomaly lyžičkoval polievku, ktorú by našinec nazval skôr rozpučené rajčiny poliate olivovým olejom a rozmrveným chlebom. Ak si zvyknutý na naše riedke polievky, prípadne husté smotanové prívarky, potom ťa táto toskánska špecialita zrejme prekvapí. Navyše po ochutnaní zistíš, že v tomto predjedle je viac ingrediencii, než sa na prvý pohľad zdá. Celkovo veľmi príjemný začiatok stolovania.

Za moment nám priniesli pastu. Oba taniere vkusne naaranžované, na mojom halibutovi potešilo zopár zľahka pohodených vetvičiek kvôpru. Cestovina bola žltučká, odhadujem, že na obe jedlá bolo použité to isté cesto, ručne robené s vajíčkom. Žena si pochvaľovala fajnové mäsko, moja kombinácia ryby a špargle mi tiež celkom sadla. Jedinou výtkou bola na môj vkus príliš ostrá chuť čierneho korenia. Možno klišé talianskych reštaurácii, ale čakal by som skôr na stole dva mlynčeky, jeden na korenie, druhý na soľ a každý si dochutí podľa seba. Aj napriek tomu boli chute dobre zladené a jedlo chutné. Dezert sme sa rozhodli vynechať, ja svoje obligátne espresso nie. Podávajú Piaza d’Oro, jednu z mojich obľúbených.
Jedlu sekundoval skutočne príjemný personál, s veselým úsmevom na perách. Aj preto mu prepáčim, že sa ma každý čašník opýtal, čo budem piť aj napriek tomu, že som každému odpovedal, že piť budem až po jedle. Manželka tento zlozvyk zvykne odbiť objednaním obyčajnej minerálky aj napriek tomu, že ju vlastne nikdy nevypije, ja som za tvrdohlavého a vysvetľujem. Interiér hodnotiť nemusím, Lenka ho vystihla celkom presne. √ötulný a pokojný, petržlen v kvetináčoch na oknách chutne sekunduje ostatným dizajnérskym doplnkom.

Liviano ma potešilo hneď niekoľkokrát. Napríklad príjemným prostredím zasadeným na mieste, kde by ste to možno ani nečakali (heslo Petržka…), úzkym ale meniacim sa výberom jedla a skutočne príjemným personálom. Osobne by som tam vzal kohokoľvek, ženu (overené), obchodného partnera, ale kľudne aj partiu kamarátov.

aktuálny jedálny lístok na www.liviano.sk