Ako sa mi v živote varí?

Posledný článok tu pribudol pred rokom. Odvtedy som zrušil Facebook a zároveň s ním aj fanpage, ktorú som tam mal. Vtedy som napísal, že delikatesy nezavriem, a keď budem mať chuť, pribudne článok. Ten čas prišiel práve teraz. 

Na začiatok malá rekapitulácia. Po rokoch podnikania, grafického dizajnu a kódovania som si išiel najprv doslova oddýchnuť do pekárne a následne začal učiť na gymnáziu jazyky. Najprv v Galante a teraz v Nitre. Učím hlavne nemecký jazyk a trochu anglický prakticky všetky triedy od prímy až po maturantov.

Či som v ešte nejakým spôsobom v kontakte s jedlom a týmto foodblogom? Samozrejme, že áno. Minulosť sa nedá vymazať. Zistil som, že ma niektorí moji noví kolegovia poznajú práve z foodblogu a zvykli ma čítať. Jedna kolegyňa pečie fantastické panettone! Žiaci prichádzajú na moju minulosť len postupne, napríklad keď niekde na sociálnych sieťach nájdu o mne zmienku. Potom ale prichádzajú na rad zaujímavejšie situácie.

Chodievam do našej školskej jedálne. Varia tam dobre, hlavne polievky sa im takmer vždy vydaria. Samozrejme, ako u každého kuchára, nie všetky jedlá mi chutia, ale vždy zjem aspoň časť. Minule som bol na obede a spolu so mnou aj trieda, kde som mal potom hodinu. Na úvod sa ma jeden z mladších žiakov opýtal, čo hovorím na obed. Teda či mi chutil. Mali sme nejaký karbanátok so zemiakmi. Odpovedal som po pravde: „Najedol som sa“. Žiak namietal, že ako to môžem povedať, keď som predsa foodblogger. Asi čakal recenziu, kde to jedlo zvozím pod čiernu zem. Namiesto toho som mu odpovedal: „Polovica planéty nemá čo jesť, takže som rád za toto jedlo, aj keď mi veľmi nechutilo. Nemôže byť každý deň kaviár.“

S jedlom som zostal v spojení aj v rámci vyučovania. V jazykoch samozrejme preberáme potraviny, objednávanie si v reštauráciách a podobné témy. V rámci takejto hodiny som urobil ochutnávkovú akciu o jedle z nemecky hovoriach krajín. Obliekol som si kuchársky rondón a ukázal deckám, koľko spoločného máme napríklad s rakúskou kuchyňou. Resp. koľko spoločného má rakúska kuchyňa s našou… Chutil im rakúsky Almdudler, ale prekvapujúco aj štajerský tekvicový olej, do ktorého si namáčali praclíky. Následne boli hrdí, keď vedeli vysloviť krkolomné slovíčko Kürbiskernöl. Časť z jedla a nápojov som zaplatil z tej 100-eurovej záplaty, ktorou nám chcel zapchať ústa minister školstva. Ale to je už iná téma.

Svoje foodblogerské skúsenosti zužitkujem aj inde. Čo som nestihol alebo nevedel zrealizovať tu, to uskutočním inde. Práve teraz staviam nový YouTube kanál Wunderbar, kde budem učiť nemčinu. Nie je to veľmi populárny jazyk. Presnejšie povedané, ľudia majú predsudok, že nemčina je ťažká. Myslím si opak a budem sa to snažiť dokázať aj v praxi. Som zvyknutý plávať proti prúdu.

Grafické schopnosti som práve včera využil pre nové nástenky v jazykových učebniach. Vyrobil som infografiky pre Nemecko, Rakúsko a Berlín. Doplnil som ich nemeckými vtipmi a motivačnými heslami. Dopadlo to takto:

Nemčinárska nástenka

Ako vidíte, v učiteľskom povolaní sa v žiadnom prípade nenudím. S každou novou triedou je vyučovanie vždy iné a myslím, že som sa v tomto povolaní konečne našiel. A sám by som pre rokmi neveril, koľko predošlých zručností viem teraz využiť v škole.

A čo doma?

Už nie som kráľom našej kuchyne. S milovanou sme si vymenili role. Varí už len ona, ja som zostal len pri pečení. Stále pečiem chlieb a občas nejaký koláč či tortu. Ale aj tam mi už dýchajú na krk iní. Milovaná nedávno spravila smotanovku.

Z kuchyne som sa plynule presunul do dielne, kde trávim pomerne veľa času prerábkou jedného starého mopedu alebo majstrovaním vecí do domácnosti. Najnovšie sa učím zvárať. Zváranie tenkých plechov elektródou je celkom výzva. Kto to pozná, vie o čom hovorím.

Prerábka mopedu

Po rokoch sa nám ako tak podarilo zúrodniť pôdu na našom pozemku. Máme všade naokolo oranžový íl, z ktorého by sa hádam dali aj tehly robiť. Vďaka kompostovaniu a ďalším fintám sa nám celkom darí v úrodách. Akým fintám? Pokiaľ je to možné, tak sadíme pod stromami, aby mali rastliny tieň a nepreschli počas úpeku. Žijeme na kopci, takže polievanie nie je celkom sranda. Namiesto polievania teraz čoraz častejšie chytím po skorých raňajkách do rúk motyku a idem okopať škrupinu, ktorá sa počas dňa urobila. Má to priam zázračný účinok. S minimom polievania sme mali slušnú úrodu hrášku, teraz nabiehajú rajčiny a cibuľu by som už mal konečne vytiahnuť zo zeme. Tohto roku sme mali šťastie na marhule, čerešne a maliny, no jahodám sa veľmi nedarilo a aj to málo čo sa urodilo požral pes. Smútime akurát za jedným veľkým rozmarínom, ktorý prežil všetky treskúce zimy a nakoniec ho odpásli mravce.

Neskôr sa chystám urobiť hore na pozemku kôlňu. Pri nej bude nádrž na dažďovú vodu, z ktorej pôjde voda samospádom ku hriadkam. Idem po riešeniach, ktoré si nevyžadujú elektriku, mobil či smart aplikácie. Spomínané okopávanie má aj ďalšiu výhodu. Ste každý deň v záhrade a môžete pozorovať. Z pozorovania výjde porovnávanie a následne potom viete lepšie odhadnúť pestovanie. Vo svojom okolí som si všimol, že téma pestovania sa stala top témou rozhovorov medzi mojimi priateľmi aj kolegami.

A čo nové v kuchyni? Tam sa toho veľa nezmenilo. Znovu mi odišla rúra, už ani nepočítam po koľký krát. Odišla mi aj remoska, ale tá mala po siedmych rokoch nárok. Pokazilo sa tlačidlo zapínania, takže som ho vyhodil a vrátil sa k pôvodnému dizajnu starej remosky, ktorá bola bez tlačidla. Blbuvzdornejšie a trvalejšie riešenie. Špirála ešte drží, no pre istotu mám náhradnú už kúpenú.

Ostatné zariadenia fungujú ďalej, aj kuter Philips s tyčovým mixérom Bamix. Majú už svoj vek, ale robotu stále spravia. Odporúčal sa len hriankovač Tefal, ale po jedenástich rokoch mal nárok na večný odpočinok.

Čo varíme?

Nič extra, hlavne veľa prvopotravín, strukovín a zeleninových jedál. Po rokoch som opäť začal v menšej miere jesť mäso. Ryby už nekupujem v Metre, ale na našom rínku z rybárstva v Budmericiach. Tým, že sa syn aj ja stravujeme v jedálni, tak varíme o niečo menej.

Na tom istom rínku kupujem pravidelne uhorky – nakladačky, ale aj suroviny na lečo, ktoré potom na konci leta zaváram. V rámci priateľskej výmeny dostaneme občas vajíčka alebo ovocie. Milovaná pred pár týždňami urobila s množstva čerešní džem aj sirup. A včera sa jej podaril skvelý ryžový nákyp z višní. Krpcovi ho poliala sirupom a ja som si naň namrvil tvaroh. Fantastické jedlo!

Zmenil som nakupovacie návyky. Už počas pandémie som nadobro prestal nakupovať „u Nemca“. Čiže žiaden Lidl ani Kaufland. Dovtedy som zvykol chodievať do Jednoty, ale tú sme vystriedali za Nitrazdroj, čo je miestna sieť potravín. Majú diskontnú predajňu, kde je slušný tovar aj veľmi dobré ceny.

A čo káva?

Dá sa povedať, že som ju prestal piť a dám si ju len občas cez víkend alebo vonku. Buď z moky alebo espresso-stroja. Kávový svet je už úplne mimo mňa, čo dokumentuje aj nedávny zážitok z jedného kempingu na Hrone. Vedľa nás raňajkoval jeden párik a vytiahli Hario V60. Tak som sa zo zvedavosti opýtal, akú kávu pijú. Odpoveď ma dostala – popradskú… Ako vravím, tento svet ide už mimo mňa. Radšej zostanem pri zlatom reze.

Šálka kávy

A reštaurácie?

Po rokoch obmedzení som vyskúšal pár starých mien. V Quo Vadis v Nitre mi chutilo, aj keď sme mali všetky jedlá mierne presolené. Pred týždňom som zavítal do Štiavnice a Bojníc. Obe mestá ma potešili, že staré podniky si udržali svoju úroveň. V Štiavnici som mal dobrú kávu v Starej škole. Navštívil som aj Ruin Bar na Trojičnom. Prostredie krásne, ale kávu som nechal nedopitú na stole.

V Bojniciach sa roztrhlo vrece s gastroprevádzkami. Boli sme sa najesť v Biografe, kde bola tentoraz čisto mužská obsluha, ale stále taká príjemná ako pred rokmi. Nezaostávalo ani jedlo. Keď som sa bol v sobotu ráno o siedmej prejsť po meste, natrafil som na pani, ktorá mala vonku vytiahnutý stôl a ťahala na ňom štrúdľu. Išlo o podnik Buchtička oproti spomínanému Biografu. Chystala sa na miestne trhy. Ochutnal som ich moravské koláče s tvarohom a lesným ovocím, boli fantastické.

Vegeburger v Biografe v Bojniciach

Jedným očkom pozorujem, aké výrazné zmeny nastali v gastroscéne. Čo bolo slabé, to neprežilo. Niektoré tzv. koncepty dnes neprežijú ani pol roka. Striedanie podnikov sa zrýchlilo. Prišlo aj na dvíhanie cien, ktoré sa toľké roky držali pomerne nízko. Už pred udalosťami na Ukrajine bolo bežné v podnikoch stretnúť ukrajinský personál, dnes to je ešte vypuklejšie.

Medzi kuchármi pozorujem trend, že mladší ešte stále odchádzajú von (hlavne do Nemecka či Rakúska), ale naopak staršie ročníky sa už pomaly vracajú domov. Nepoznám ich dôvody, len som v mojom okolí zaznamenal niekoľko takýchto návratov.

Záver

To sú v skratke moje pozorovania gastrosveta a zmeny v tom mojom. Budem rád, ak mi napíšete do komentárov, či sa zmenil za tie roky váš vzťah k jedlu, vareniu a podnikom. Zároveň vám prajem zdravia! Teším sa, kedy sa znovu uvidíme.

Share on FacebookTweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Komentáre (4)

  1. Dobre sa to cita, mas to v hlave zrovnane. I mna bol zivotny pribeh trochu iny, ked som utiekol od VS odborneho povolania prakticky k robotnickej profesii a intelektualna cinnost sa mi zmrskla iba na nekonecne pisanie pribehov o whisky a jej vyrobe. Zelam vsetko dobre a vela pohody.

    1. Vďaka za prianie, želám rovnako zdravia a pokoja.

  2. Simona Budinská

    Viktor, rada ťa znovu čítam! Krásne si to napísal, celé ako román :) A ďakujem za tipy na podniky, najmä Bojnice ma zaujali, rovnako je cenná recenzia na Bamix. Ten je teda fakt nesmrteľný. :) Nech sa ti darí v škole, to je tá najkrajšia a najviac zmysluplná práca, aká len môže byť. A iste aj riadne náročná.

    1. Ahoj Simonka, ďakujem Ti za komentár aj prianie. Teba kam zavialo? Ešte to stále ťaháš s gastrom?
      So školou je to tak, že ak ťa práca napĺňa, tak nie je náročná.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *