V tejto novej rubrike Kuchynské reči budem uverejňovať drobné postrehy okolo kulinárie, tu je prvý z nich.
Vždy, keď s Michaelom robíme produkciu článku do mesačníka Eva, stretneme niekoho nového. Niekoho, s kým je inšpirujúce sa rozprávať. Bavili sme sa raz takto so šéfkuchárom jednej bratislavskej reštaurácie o trendoch a úrovni služieb u nás. Reč prišla na „talianske“ reštaurácie, resp. tie, ktoré sa snažia vyzerať taliansky a ponúkať talianske špeciality. Chalan poznamenal, že našťastie sa už naučili používať kvalitné talianske cestoviny a vedia čo znamená al dente. No povedal mi jedno pravidlo, podľa ktorého sa dá spoľahlivo otestovať kvalita talianskeho kuchárskeho umenia v danej reštike. Je to risotto.
Ak sa trochu vyznáš v jeho príprave, isto vieš, že by sa malo pripravovať z ryže arborio. Do dobrého risotto musí kuchár správne odhadnúť, kedy pridá jednotlivé suroviny, inak sa môže stať, že niektorá zelenina bude nablato a druhá zasa nedovarená. Ak pri talianskych cestovinách stačí presne dodržať minutáž predpísanú na obale, pri risotto sa voda pridáva postupne, ako ju ryža stíha vstrebávať, takže príprave treba venovať patričný cit a pozornosť.
a ešte pri ňom aj musíš celú dobu stáť, čo je otravné:) A miešať a koštovať.
tak tak, ako vravis…
a co lasagne:-)? to moze byt tiez celkom prekvapenie.