Je za hranicou tráva zelenšia?

Prečo som zatiaľ nespomenul kauzu ministerského porovnávania kvality zahraničných potravín? Pretože sa vždy oplatí počkať na viac informácii.

Tak najprv sa ministerstvo vybralo na nákupy do Rakúska, aby zistilo, čo spotrebitelia spomínajú aj na našich stránkach už roky.
Potom sa samozrejme ozvú samotné reťazce a potravinári, ale vyzerá to tak, že vo včerajšom rozhovore na Slovenskom rozhlase po priamej otázke redaktorky zostanú ústami svojho zástupcu len hapkať. Keď všetko ostatné zlyhá, potom nastúpi napadnutie metodiky.

Nech sú chyby akékoľvek, naše ministerstvo len konečne obrátilo alibizmus únie opačným smerom. Pretože tá doteraz tvrdila, že pri označovaní produktov by sa nemala udávať krajina pôvodu. Viete s akým oddovôdnením? Vraj by to bolo diskriminujúce. Že by náhodou mohol niekto uprednostniť produkt z vlastnej krajiny napríklad pred poľským. Teraz jednoducho ministerstvo obrátilo túto „zbraň“ opačným smerom. Keď už sa toľko oháňajú tým, že sme si v tomto  klube všetci rovní.

Takto nastavená logika je pochybná už v samom základe a teraz sa ukázalo, že funguje len podľa toho, ako sa to niekomu hodí alebo nie. Úradníci to často prezentujú tak, že je to predsa na ochranu slabších členov. Aby francúzsky konzument nemohol diskriminovať napríklad rumunského výrobcu. Pravda, Francúz si rumunský syr jednoducho nekúpi. Nielen preto, že nemá plechové ústa, sám spozná rozdiel a rozhodne sa nohami. Ale nekúpi ho aj pre vyššiu ochranu svojho štátu cez systém subvenci, ďalšie páky aj vlastnú prirodzenú ochranu trhu. Opýtajte sa napríklad našich vinárov, prečo sa im nepodarilo preraziť v reťazcoch susedných krajín so svojim vínom. Lebo ich tam jednoducho nepustili tamojší producenti. Faktom je, že obchodné vojny sa vedú napriek tomu, či sme alebo nie sme v Únii. Mali by sme sa prestať tváriť, že tento problém neexistuje a namiesto toho začať robiť to, čo všetci okolo nás ani nikdy ani robiť neprestali. Začať chrániť samých seba. To sa zároveň nevylučuje s tým, že si pokojne môžme pochutnať na dovozovom parmezáne. Diskriminačnú rétoriku do debaty o potravinách (aj do iných tém) sme v prvom rade nezaviedli my. Prví začali kričať tí, ktorí tvrdili, že im zaplavíme trh šuntami. Teraz kto koho čím zaplavil…

Vtipné sú aj komentáre od ľudí, že to celé treba nechať na spotrebiteľovi, on má vraj posledné slovo a moc rozhodnúť. Ako presne sa má rozhodnúť, keď nepozná polovicu podstatných informácii? Alebo ako sa má rozhodnúť, keď trh de facto ovládajú dominantní hráči? Celá téma sa (ako vždy) rozoberá len ako jeden fragment kaleidoskopu, taký kaleidoskopický idiotizmus. Nikde som nepočul, že by do celkového obrazu zasadili napríklad štruktúru našich a rakúskych obchodov. Resp. akých dodávateľov majú tamojšie a naše obchody a reťazce. Nehovoriac o ďalších ekonomických aj historických súvislostiach. Vo veľkom sa prehliada fakt, že potraviny sú špeciálnou kategóriou tovarov, ktoré majú trvalý a bezprostredný vplyv na zdravie ľudí. Keď sa nemá štát toľko starať, tak potom pustime do škôlok kolu a čipsy. Alebo inak, budeme chrániť zdravie len detí a dospelí nech si kľudne mrú na najvyššie čísla rakoviny hrubého čreva na svete.

V celej veci stojím jednoznačne na strane ministerstva, bez ohľadu na to, koľko preklepov má vo svojich správach. A ak má EÚ plné ústa transparentnosti a férovosti, nech sa podľa toho začne aj správať. Súhlasím s tým, že naše ministerstvo nemôže vo všetkom viesť ľudí za rúčku, ale týmto príspevkom sa aspoň konečne navonok postavilo za spotrebiteľov, zvyšnú robotu musíme urobiť spoločne.