Ako vyzerá agroturizmus v Taliansku

Za to, že som neposlúchala a robila caviky, som dostala výlet do Janova. Nabudúce budem robiť ešte o niečo vačšie divadlo a možno sa tak dostanem o niečo ďalej. Viac južnejšie, možno konečne aj na tú Sicílu ;). Jednu noc spíme neďaleko Janova, v Leivi, a na odporúčanie vyrážame na večeru do miestnej reštiky.

“Čo hovoril ten domáci? Kam máme ísť?” Sme stratení, len čo sme zavreli vrátka od ubytka. Mattko – ako správy muž – chodí s rukou natiahnutou k nebu a snaží sa zachytiť GPS signál na mobile. Uprednostnuje techniku. Ja – ako správna žena – pri prechode akousi húštinou, olivovými hájmi a nespevnenou cestou tvrdím, že tu určite žiadna reštika nemôže byť! Sme predsa na konci sveta! Na konci sveta, kde rozvoniava jasmín.

Po dobrej polhodinke vidíme pekný domček a počujeme rušnú vravu. Huraaá, konečne naša reštika! Domáci nám odpovedajú so zvláštnym prízvukom, že bohužial, že tu je síce lepšie ako v reštike, možeme sa pridať ak chceme, ale reštika to nie je. Navigujú nás správym smerom.

My dvaja s Mattom na seba pozrieme: “Nemci” a Matto dodáva: “Povedali predsa tadiaľto – Nemci sa nikdy nemýlia”. Nemci sa sice nikdy nemýlia, ale Taliani zostanú navždy Taliani. Po sto metroch na nás Nemec kričí, že nie tadeeeeeeeé, ale tadiaaaaaľ.

Šlapeme teda ďalej do kopca. Reštika sa nachádza na ulici Strada panoramatica. Čudujem sa, ako vlastne v takom teréne môžu oberaý olivy. Veď to je fakt divočina. Na pár metroch nachádzame dokonca olivovníky spolu so zbalenými sieťami tiahnúcimi sa od jedného stromu k druhému. Používajú ich pri zbere. V správny čas roztiahnu, stromček sa zatrasie a zrelé olivky popadajú tam kam treba.

Nápis na reštike: „Man spricht Deutsch“. To bude záruka kvality. Usadíme sa k okienku. Flaša vína nás už čaká na stole. Vino bianco cortese Piemonte. Považujem to za skvelý marketingový ťah. Matto ako Talian okamžite chytí rukou fľašu, či je správne vychladené. Ale domáci sa nedajú zahanbiť. Odbehnú, pribehnú, flašu na stole vymenia za správne vychladenú a spolu s ňou prinesú prvý chod, olivy. “Tieto olivy sú priamo z týchto stomčekov, ktoré vidíte z okna”. Už sa zotmelo, takže vidíme iba svietielkujúcu panorámu.

Nezisťovala som, aké podmienky musí spĺňať zariadenie v oblasti agroturismu na to, aby mohlo byť zaradené do tejto kategórie. Matto mi objasnuje, že musia obhospodarovať vlastnú pôdu, čo na nej pestujú ci chovajú, je už asi jedno. Mnohé z nich sa vyznačujú tým, že podávajú jednotné menu pre všetkých hostí.

Zabudli sme sa spýtať, či sa tu dá platiť kartou. (Určite sa bude dať – tu, keď je tu horko ťažko možné chytiť signál na telefóne).

Nikdy som nechápala, čo tí Taliani s tým žrádlom stále majú. Napchať sa na večer do nemoty. Pre mňa, čo ledva zjem dva rožky, je ich večerné stravovanie skôr za trest.

Hm, ale po olivách, nastáva nebíčko v papuľke. Asi nemusím vysvetľovať, že chutia úplne inak ako tie, čo poznáme z plastových vreciek na Slovensku.

Ďalšie “predjedla”:
– salama (Taliani su zblazneni do salam)
– čerstvé struky mladého hrášku – z vlastnej záhradky (vynikajúci, lepší som asi nikdy nejedla, hoci aj doma ho jedávam z vlastnej záhradky)
– prosciutto crudo
– gnocco fritto – niečo ako vyprážané lístkové cesto
– gnocco fritto – zapekané s kolečkom salámy navrchu
– torta di riso – tortička z ryže
– vajíčko plnené pomazánkou z ančovičiek – mňam! – domáci nezabudne podotknúť, že vajíčka sú od jeho sestry, ktorá chová tridsať sliepok
– veľké fazuľky s nakrájanou čerstvou cibuľkou a domácim extra virgin olivovým olejom – tento chod u mňa jednoznačne vyhral. Nikdy som si nemyslela, že niečo také primitívne môže byť také fantastické!
– focaccia – pýtam sa Matta, či je toto FOCACCIA, veď chutí úplne inak ako tá z Milána. “Áno, lebo tu sa robí tá pravá focaccia!” – focaccia alla genovese. Na druhý deň ochutnávame v prístave v Janove cibuľovu focacciu. Ešte aj teraz by som si z nej dala :).
– insalata russa – ruský šalát, pre nás vlastne vlašský. Mňam. Premýšlam, ktorý je lepší – či tento alebo ten od mamy. No a na chvíľu sa cítim byť doma. Viete čo to je? Nemať žiadnu oškvarkovú pomazánku, žiadnu majonézu, žiadnu klobásu tak dlho? Je to tyranie ľudstva! Po tom vlašskom šaláte by som najradšej vylízala tanier :DD.

Predjedlo máme za sebou. Primo piatto (prvý chod):
– ravioli con spinaci
– gnocchi con pesto – pesto opäť chutí inak, ako to, čo si obcas kúpim v obchode. Už nevládzem. Gnocchi nechávam na tanieri.

Obsluha je – nedá sa napísať inak ako – strašne zlatá. Pán domáci sa ma pýta odkiaľ som a samozrejme spomína Česko-slovensko. Kde v Taliansku bývame a či zostanem v Taliansku navždy.

Po fajčiarskej pauze sa vraciame ku stolu a to sa fakt nedá prehliadnuť: “Vidíš ten rozdiel medzi Talaaaanom a Slovákom?”, ukazujem Mattovi. Na celej ploche okolo jeho taniera sú roztrúsene omrvinky. Na mojom ani jedna. Mattko ich poslušne začne upratovať (čo mi je teda nanajvýs divné, pretože oni – ako prasiatka – tak jedávaju všetci a vôbec sa nad tým nepozastavujú). Pozbierané omrvikny hodí na moju polovičku stola a je rád, že sme si kwit ;). Hej, tieto nehygienické návyky sa však začínajú prejavovať už i na mne. Som zarazená, ako často namiesto príbora používam ruky. A vôbec mi to nevadí.

Nasleduje “Fritto misto”, čo predstavuje rôzne druhy vyprážaných vecí:
– Známa cotoletta milanese, je vlastne náš rezeň, akurát som ho v Taliansku nevidela urobený z iného ako kuracieho ci morčacieho mäsa (podavaný bez prílohy!!!). Taliani ho zvyknú výrazne poliať šťavou z citróna, ako aj všetky ostatné vyprážané veci.

Prekvapuje ma salvia in pastella – vyprážené lístky šalvie. Chutí dobre. Rovnako sú na tanieri pásiky vyprážanej cukiny – zucchine in pastella,  cremino dollce fritto – vyprážaný sladký krém – niečo ako náš vanilkový puding a spedino fritto con formaggio e prosciutto – vypážaný špíz (syr a šunka).

Na záver prichádza – a to už naozaj tlačím aj cez uši – scaloppine al vino bianco con salvia e insalata – mäso so šalviou, bielym vínom a šalátom.

Ako slaná čerešnička na torte sú nám s úsmevom na tvári podávane kúsky parmigiano reggiano con nocciole (parmezan s vlasskymi orechmi). V dôsledku uplynulých zemetrasení ceny tohto syra rapídne klesli až na 2 eur/kg, nakoľko podniky na jeho výrobu boli zničené a nedokážu zásoby tohto syra, ktorý zreje i nekoľko rokov, naďalej uchovávať. Preto sa v týchto dňoch snažia predať aspoň to, čo sa predať dá a zároveň tak vzniká podpora postihnutých oblastí. Epicentrá zemetrasení boli práve v tomto regióne. Bežná cena v obchode je okolo 20 EUR/kg.

Na margo zemetrasení – stále žijem. Včera ďalšie otrasy o sile 5.1 stupňa, dnes ráno ďalšie – ale to som napríklad ani necítila, keďže som bola na ceste do práce – alebo možno vo výťahu. Tieto dni sa tu zem zatrasie bežne cca 30 krát denne o sile 2-3 stupne. Našťastie, všetky epicentrá sú mimo Milána. Uvidíme, čo príde ďalej. Dúfame že nič.)

Začínam chápať, prečo Taliani toľko fajčia – aby im vytrávilo po večeri…

A samozrejme – nesmie chýbať zákusok – nejaký druh torta paradiso (mne to prišlo ako piškótové cesto) a talianska kávička. Ja kávu odmietam, lebo nezaspím. Problém však bol, že som nespala kvôli plnému žalúdku. Namiesto kávy si pýtam amaro – zvyčajne pijem Amaro Montenegro (vyrába sa zo 40 bylín z celého sveta a je pomerne rozšírené vo všetkých regiónoch Talianska). Dnes už nemám chuť na sladké – pán domáci mi teda odporučí Amaro di Santa Margherita – oblasť blízko Janova a Matto sa po stiahnutej flaši vína dorazí grappou di uva di vite – pálenka z hrozna. Domáci položí na stôl celé fľaše, nielen jeden kalíštek. Môžme sa opiť naozaj do nemoty, hoci nikomu sa už nezmestí do žalúdka nič naviac. Amaro v preklade znamená horký a premýšlam, ako sa volajú všetky tie slovenské chlasty, ktoré su tomu podobné – jednoducho bylinný likér.

Minerálku vám k večeri v Taliansku nikto nepodáva na deci. Podáva sa vo veľkých sklenných fľašiach o objeme minimálne 0,75 l. Je základom talianskeho stolovania.

Úžasnú spoločnosť ná robí štvorročný Giulio. Sebavedome pribehne nielen k nášmu stolu, ale pozdraví sa so všetkými hosťami. Nám rozpráva ako dnes projektoval dom. Že o 11ej večer ešte nejde spať, lebo spal poobede, ale jeho staršia sestra áno, lebo tá poobede nespáva. Giulio rozhadzuje rukami, strasne dôležito kýva hlavou a bez váhania mi siahne na moje náušnice. Rád sa s nami odfotí a porozpráva nám dokonca i to, kto má mercedes a kto má Ferrari. Matteovi chce naliať do štamperlíka grappu. No hold, čo sa za mladi naučíš, akoby si na starobu našiel.

Táto pohostinosť, úžasné jedlo a preplnený žalúdok vás vyjde na 30 EUR na hlavu. V porovnaní s milánskymi cenami, to je veľmi prijateľná cenová kategória. A s tými slovenskými to porovnávat radšej nebudem. S tým sa to vlastne ani porovnať nedá, keďže na Slovensku ponúka kvalitné produkty z vlastnej záhradky máloktorá reštika. A robiť ochutnávkové menu, no to už naozaj nie.

Stravili sme tu tri hodiny. Končíme o polnoci. Po troch hodinaaaaach!!! Samozrejme, kartou sa platiť nedá. Zdá sa však, že to nie je žiaden problém. Máme prísť zajtra ráno na kávu. Nikto si od nás nepýta občiansky, ani číslo platobnej karty. Stačí slovo a stisnutá ruka.

Pri návrate domov premýšlame, že by bolo lepšie sa skotúlať ako ísť po svojich. Spoločnosť nám robia stovky svetojánskych mušiek.

“Ja pôjdem ešte dva krát na takúto večeru, a nikdy nebudem chcieť byť tehotná, to brucho je neznesiteľné”. Doma sa zvalím na terase a som rada že som. „…a prečo nemám spacák?“ Bolo by super nocovať po holým nebom.

Tak sme sa nakoniec udobrili. A urobili sme P(e)ACE.

PS1: Na druhý deň ráno sme prišli na kávičku – s grappou. Privítal nás domáci i malý Giulio: to si ty s tými náušnicami! Chlapi pokecali o biznise. O tom, že im pošleme fotky. O tom, že práca v agroturizme je ťažká a rovnako krásna zároveň. Mala som pocit, že tu nie som IBA hosť.

PS2: Kto z vás bol v prístave v Rotterdame? To čo musí byť za kolos? Ja som v Janove stále opakovala: strašne veľkeeeee! Obrovské! Nielen prístav, ale i akvárium v Janove je najväčšie v Taliansku a druhé najvačšie v Európe.

Kto je Eva Hesková

Eva objavila Taliansko a popri svojom blogu na sme.sk sa rozhodla poslať nám malý exkurz do talianskeho agroturizmu. V budúcnosti by sa chcela venovať vlastnej kreatívnej tvorbe, niečo má už na svojej FB stránke.