Dovolenka na Slovensku. Možná, ale nie vždy dokonalá

Z rôznych dôvodov sme tento rok strávili dovolenku na chate v Štiavnických vrchoch. Popri tom sme veľa cestovali a ku koncu sme sa presunuli aj na sever a do Tatier. Tu sú postrehy.

V chate na okraji lesa

Začali sme v Skelných Tepliciach a v malej chate. S našim malým to bol zrejme najlepší výber, aký sme mohli spraviť. Domáci mali rozľahlé hospodárstvo takmer uprostred lesa, v ňom ovce a sliepky. Nižšie tiekol aj potok, takže príroda sa nám postarala v podstate o celý program. A občas aj o jedlo. Na lúke sme našli voňavú mätu, od domácich sme zasa pravidelne dostávali čerstvé vajíčka. Článok o sirupe z bazy čiernej ste čítali, ten sme tiež tam robili.

Varili sme si sami a mali sme so sebou aj kvások. Ešte hlbšie do lesa bol salaš. Na otázku, či ešte majú niečo na predaj mi bača povedal, že už majú po sezóne. Dolu v dedine bola malá Jednota, kde sa dalo kúpiť v podstate všetko potrebné. Tieto obchody sa ukázali ako neoceniteľné aj v inej veci. Keď sme potrebovali niečo zistiť, stačilo sa opýtať predavačiek. Preč sú tie časy, kedy sa chodilo po odpovede do krčmy. Stačilo si všimnúť, ako familiárne sa tetušky rozprávajú s domácimi a bolo jasné, že sú to zrejme najinformovanejšie osoby v obci. Toto sa nám potvrdilo, aj keď sme sa vybrali na výlet s bicyklami do okolitých dedín a potrebovali niečo nájsť. Nevýhoda? Zatvárajú okolo tretej popoludní.

Po obchode bolo druhé a posledné použiteľné miesto v dedine Kursalón s kaviarňou. Musím pochváliť personál za ochotu aj úsmevy. Menej za pozornosť venovanú detailom. Prvé cappuccino naservírovali so škoricou. Druhé už bez neho, lebo slečna si pamätala, ako sme ju pri prvom raze dali nabok. Na tretí krát ju tam dali znova. Káva stále tá istá Manuel, ale našťastie už menej prepálená ako minulý rok. Potešil čaj z čerstvej mäty, zákusky priemerné.

Divná pani sa snaží zlepšiť si pokazenú reputáciu

Tento podnik sme pred rokom opúšťali s veľkým sklamaním. Zlý servis, odfláknutá káva a rastlinná „šľahačka“ ku koláčom. Medzičasom sa pomenili majitelia. Vraj sa podnik má znovu vyšvihnúť tam, kam patril voľakedy. Už po vstupe som si všimol zmenu. Malý obchodík pred podnikom pod schodami bol plný čokolády a praliniek. Bol zatvorený, ale nápis na dverách radil, že vám ho otvoria čašníci v podniku.

Vnútri sme našli starý známy priestor. Vitrína s koláčmi vyzerala plná lákadiel. Po bližšom pohľade to bol jeden a ten istý čízkejkoidný koláč, len na X spôsobov. Spodná polica bola zaplnená syrmi, ktoré sú aj v ponuke.

Spozornel som pri jedálnom lístku. Najprv kvôli bohatej grafike, ale potom aj kvôli ešte bohatšej ponuke. Je to doslova hrubý magazín, ak nie rovno kniha. A v ňom všetko od zapekanej bagety Pierre Baguette, cez drinky, smoothies, spomínané syry až po kaviár a Dom Perignon. Tie posledné dva som nepochopil.

Dali sme si espresso (1,25 €), cappuccino (1,55 €) a čučoriedkový cheesecake (2,65 €). Kávu podávajú od značky Carraro. Všetky kávy, ktoré nám prišli na stôl, boli v poriadku. Podarilo sa aj cappuccino, aj keď malo na môj vkus trochu väčší objem.

V podniku sme boli dva krát. Pri prvej návšteve bolo všetko v našej objednávke v poriadku, aj čašník bol nadmieru pozorný. Pri druhej návšteve bolo cappuccino príliš horúce a čašníčka uprednostnila skypovanie pred hosťami. Tomu zodpovedal aj náš dojem.

Snaha o zlepšenie tu naozaj je. Potešila možnosť objednať si fľašu vína a nedopitú si ju nechať odložiť. Ale odkedy som o Divnej pani písal prvú recenziu pred štyrmi rokmi, stihli po Slovensku vyrásť rovnako dobré aj lepšie podniky. Aj preto viac ako na rozvetvenú ponuku, čakám na návrat časov, kedy sme z tejto kaviarne odchádzali v prvom rade vždy spokojní.

Salaš Krajinka

Tento podnik funguje už nejakú dobu a nám sa v ňom podarilo zastaviť až teraz, cestou do Tatier. Prišli sme skoro ráno, okolo deviatej. Reštaurácia ešte nefungovala, ale podnik má vedľa malú pekáreň, kde sme si kúpili osie hniezda s čučoriedkami aj tvarohové buchty. Chutili dobre. Spravia vám tu aj kávu z automatu. Na počudovanie vraj chutila podľa mojej milovanej podobne ako filtrovaná.

Naokolo je roztrúsených kopec atrakcii. Malý gazdovský dvor, niektoré zo zvierat pobehovali dokonca voľne po tráve. Spokojne prežúvali alebo sa práve snažili utiecť deťom. Majú tu aj celkom slušnú zbierku historických traktorov, od parného až po naleštené červené Porsche. Traktor Porsche. Ďalšia dobrá vec sú dva kohútiky s pitnou vodou, na dané miesto pomerne luxusné záchody a pár preliezok pre deti. Dokonca sme tu našli aj pec z rozprávky o Medovníkovom domčeku. Krpci sa tam s nadšením vzájomne zatvárali. A vlastne celá pekáreň bola jeden medovníkový domček.

Reštaurácia má jednoduchý interiér, ale jeden podstatný detail. Presklenú stenu, cez ktorú vidno rovno do maštale na ovečky. Vonkajšia terasa má ale výhľad na veľké parkovisko. Mohla byť radšej na tú stranu, odkiaľ vidno kopce a lesy.

Servis bol mimoriadne rýchly a čašníčka prívetivá. Objednali sme si slepačí vývar (1,95 €), fazuľovú polievku (1,95 €), bryndzové halušky (4,15 €) a zákvas (1,30 €). Poprosil som slečnu, aby mi tie halušky spravili bez slaninky. Sama mi navrhla, či mi majú dať namiesto toho opečenú cibuľu. Ochota ma potešila, súhlasil som.

Netrvalo dlho a na stole sa objavil nakrájaný čerstvý chlieb aj jednotlivé jedlá. Slepačia polievka nebola ničím špeciálna, ale zato v poriadku. Fazuľová polievka bola naplnená povrch fazuľou a údeným mäsom. Drahú stihla medzičasom pichnúť vonku včela, tak sa necítila na jedlo. Polievku nám teda bez problémov zabalili. Do zaváraninového pohára. Kvitujem viac ako tie plastové kelímky, z ktorých sa všetko rozleje. Keď sme ju neskôr ochutnali, fazuľa bola nedovarená. Zato halušky boli výborné a bryndze v nich vrchovate. Bryndzáky si v podnikoch nedávam často, ale tieto boli naozaj vydarené. Lepšie by boli len keby boli zemiakové a nie múčne.

Na záver som do seba hrkol jedno espresso (1,50 €), podávajú značku illy. Káva bola slabšia, ale zasa možno najvydarenejšia, akú som pil v tomto type podniku. Teraz sa možno opýtate, prečo som si vôbec dával na salaši espresso. Preto, lebo som v ten deň nemal žiadnu kávu. Takže kvôli kofeínu. Ale aj preto, lebo Krajinku nevnímam ako salaš, ale skôr ako zájazdový hostinec. Alebo skôr motorest. Keď sme ešte pred našou návštevou išli okolo Krajinky vo štvrtok ráno, bol doslova naprataný dovolenkármi, ktorí smerovali na predĺžený víkend na sever, do hôr. A presne na toto je podnik ako stvorený. Urobiť si pauzu, nechať vybehať deti a slušne sa najesť.

V tomto zmysle beriem Krajinku v prvom aj poslednom rade ako prepracovaný koncept, kde sa jednotlivé služby vzájomne dopĺňajú a podporujú. Predaj syrov, malá pekárnička, veľká reštaurácia a atrakcie okolo. Nie je problém stráviť tu aj celé doobedie. Je to jedna z mála prevádzok, kde má všetko hlavu aj pätu.

Kvalitu samotnej produkcie Krajinky úprimne povedané ohodnotiť neviem. Na prvý pohľad sa mi zdá v poriadku, ale zároveň mi toto miesto pripadá príliš masové a ceny príliš nízke. Počul som, že niekedy vystrieda 100%-tnú bryndzu iba 50%-tná. V čase našej návštevy to tak našťastie nebolo. Ak vezmem tento podnik ako hostinec alebo motorest, potom mu nemám čo vytknúť a dvíham prst smerom hore. Príjemnejšie ako strojené rakúske Landzeity.

Už nikdy so zľavou

Ako pokračovanie dovolenky sme mali zaplatené ďalšie tri noci v Penzióne Dúbravy. Mal to byť pobyt s koňmi, bazénom a rozšírenými kontinentálnymi raňajkami. Našli sme rodinný podnik, kde si práve kuchár vyšiel von natrhať čerstvú vňaťku pred servírovaním večere.  Lenže potom to pokračovalo diskotékou, kde tancovali hlavne mamičky s bábatkami na rukách. Za dunivých zvukov basov a blikania farebných svetielok. Sureálny obraz. Omnoho ostrejšie obrysy nadobudol až pri raňajkách. Neviem, z akého kontinentu sa k nám rozšírili, ale ich súčasťou boli len párky, šunka a vajíčka. Bodka, žiadne syry, žiadne ovocie, nič. Zjedli sme pár krajcov chleba, zbalili sa a nadobro odišli.

Dobre, ulakomili som sa na zľavu a tak nám treba. Ale keď si odmyslím všetko toto, potom mi je čudné hlavne jedno. V podniku pracuje celá rodina a je doslova obklopený koňmi. Niekde na bráne je spomenuté číslo, kam má človek zavolať, ak si chce zajazdiť, inak akoby sa podnik ku koňom ani nehlásil. Pri recepcii na malej nástenke ešte nejaký vytrhnutý článok z novín o hipoterapii a koniec. Veď turista sa opýta, netreba mu nič núkať. Z toho miesta skrátka nebolo cítiť, že chcú, aby ste to tam využili naplno. Toto sú presne tie nedotiahnuté detaily, na ktorých oboma nohami kríva náš turizmus.

Zlavové portály riešiť nebudem, ale zhodli sme sa s milovanou, že vyskúšali sme a nebudeme v tom pokračovať. Neviem, či sa to tým podnikom oplatí. Myslím z dlhodobého hľadiska. Zákazníka stačí naštvať len raz a už sa nevráti. Plus o tom povie vo svojom okolí.

Na skok do Vysokých Tatier

Mali sme posledný deň a na výber. Ideme domov, alebo si odskočíme do Tatier. Neboli sme tam 8 rokov, tak sme dotankovali a vyrazili. Za jeden deň sa toho veľa nedá stihnúť, tak sme pochodili čo sa dalo a previezli sa vlakom na Štrbské Pleso. Naspäť do Lomnice sme sa ale vrátili príliš neskoro na premyslenejšie hľadanie podniku, lebo malý bol už hladný. Preto sme z vlaku doslova vypadli do najbližšej možnej reštaurácie. Rovno na stanici, talianskej Lino.

Čašníčka si nás pri prvom kontakte nemilo premerala pohľadom, neskôr už boli aj s kolegyňou ústretové aj milé. Objednali sme si minestrone, cestoviny s baklažánom a espresso. Prekvapilo, že nebola červená od rajčín, ale skôr zelená. Napriek tomu v nej bolo dosť rôznych druhov zeleniny.

Pri cestovinách sa ma čašníčka opýtala, aké si želám. Vybral som si fusilli. Nakoniec to boli vlastne rotini, mali hustejšiu špirálu. Boli dobre dochutené, aj jemne pikantné, skrátka vydarená a slušná porcia. Zakončila to káva, ktorú som si objednal s tým, že ju majú priniesť po jedle. Nezabudli, priniesli. Podávajú značku Trieste, známa je v Košiciach a Bratislave.

Počas našej návštevy bola v podniku dobrá atmosféra. Bola tu menšia oslava, chlapík za pecou vyhadzoval cesto na pizzu ako šou pre deti a neskôr vyšiel z kuchyne kuchár. Podľa prízvuku zrejme tiež Talian, išiel iným hosťom ukázať čerstvú rybu.

Postreh pri platení. Kým v jedálnom lístku bolo uvedené, že si účtujú couvert, na účtenke sme ho nenašli. Kvitujem. Ceny som nestihol zaznamenať, ale pripadali mi až „netatranské“. Asi ako u nás v Nitre u Boccaccia.

P.S.

Cestovanie hlavne po hornatej časti Slovenska nie je vždy pekná prehliadka. Jazdíme ležérne, často po bočných cestách a veľa sa kocháme. Ale na tejto dovolenke nebolo príliš čím. Sever naozaj špatia najrôznejšie fabriky a priemyselné areály. Jediné, čo nás príjemne prekvapilo boli pekné povojnové domy a obytné súbory v Ružomberku.

Naopak, do Tatier sme išli s minimálnymi očakávaniami. Až na mieste sme si uvedomili, že z pindania na úroveň tamojších služieb sa stal prakticky národný šport. Dobre, boli sme tam len deň. Ale za ten jediný deň sme nezažili nič nepríjemné, skôr naopak. Ochotu a úsmev aj v tom najposlednejšom bufete.