Jesť v New Yorku: Meatpacking district

Meatpacking district je neveľká, zato veľmi cool časť Manhattanu. Na prelome storočí to bolo, ako názov napovedá, miesto preplnené jatkami a baliarňami mäsa. Neskôr sa tu usalašili kamošky prostitútky, našli ste tu kopu drog, kšeftovanie, drsný život a transky. A keďže toto mesto uctieva a pozdvihuje z prachu všetko, čo je divné, začali sa sem postupne sťahovať umelci, dizajnéri, módni návrhári. Dnes je Meatpacking district – alebo oficiálne Gansevoort Market – plný galérií, butičkov (drahých), umelcov a samozrejme skvelých krčiem. Nejaké tie nočné kluby a drahý, parádny hotel Gansevoort.
Ak vám srdce zatúži po troche esencie New Yorku, magickom mieste, ktoré je čistým destilátom newyorskosti, máte správne súradnice. Kľudne si tu môžete o desiatej večer kúpiť klobúk, čo vám sedí na hlave ako obrovská hladná chobotnica, alebo prísť o pol piatej ráno a dať si ešte nejakú tú večeru. Meatpacking district je must-visit, či už ste avantgardný homosexuálny umelec alebo nie. Tu sa tak budete určite aspoň cítiť. V každom prípade sa tu treba trochu popret≈ïčať. Ak sem chodíte, ste v kurze.
Štvrť pôsobí polo-industrálne, miestami skoro vidiecky; veľké haly, sklady, hangáre, šikovne prerobené na obchodné miesta a podniky, úzke dvojpodlažné tehlové domy, slečny v stylish baretkách a desaťcentimetrových šteklách hrdinsky skackajú po rozbitej mačacej dlažbe. Podniky sú zväčša malé, narvané múdro konverzujúcou klientelou, jedlo sofistikované a dobré.
A pozor, nech vás z tých podpätkov nesfúkne. Vietor je tu nemilosrdný.

Podniky, ktoré som tu navštívila a stoja za to:

Florent
Toto je neskutočné miesto, ochutnávka New Yorku so všetkým, čo k tomu patrí. Dvadsaťštyri hodín otvorené bistro s neodolateľným jedálňovitým vzhľadom, nafukovacím torzom jeleňa na stene a priemyselne plechovými stenami na bare. Chodí sem cool sebranka, podivíni a zneuznaní wannabe umelci v trojmetrových štrikovaných šáloch, pekní muži so starostlivo nakrémovanými T-zónami, stíšeným hlasom diskutujú spoza okuliarov bez rámov.
Obsluha na seba pokrikuje po španielsky, ale na vás sa budú usmievať. Jedla som úžasný celozrnný sendvič, zase môj večný problém – je to také dobré, že ho zošrotujem príliš rýchlo. Bohovská káva, a ten sendvič nie sú dva trojuholníčky tenkého ničoho s kečupom, ako sa vám môže stať v našej domovine. Pripájam foto ako dôkaz. Plus je k tej štedrej porcii kopa moc dobrých hranoliek. A omáčky. Dva druhy.
Milovaný si dáva vajcia Benedict. Hneď som poučená, že je to recepis na celom svete zachovávaný s rovnakou železnou prísnosťou ako napríklad šalát Nicoise (nebuď buran a čítaj nisoá) alebo Cézar. Môžete si to dať kdekoľvek a aj keď sa kvalita bude líšiť, je to tradične kus pečiva zvaný ‚Äûanglický mafin“, na ktorom sú švihnuté stratené vajíčka a kus slaniny (prípadne šunky). Teda tie vajíčka nie sú stratené, sú tam, ale sú rozšľahané do hladka vo vriacej vode. K tomu vaječné žĺtky, čierne a kajenské korenie, trocha citrónu, nejaké to maslo a štipka soli – miešaním na rozohriatej panvici vzniká vo finále takzvaná holandská omáčka. A ešte sa Eggs Benedict zvyčajne podávajú s hranolkami alebo pečenými zemiakmi. Videla som ich v New Yorku v najrôznejších podobách – od trochu umatlanej, domácky rozvoľnenej tučnej verzie, z ktorej kvapkal tmavý prepálený tuk na tanierik, až po delikátne naservírované, kubisticky pravouhlo nakrájané kvádriky s perfektným plátkom citróna a bylinnou dekoračnou snietkou.
Vo Florente sú šťavnaté, rozmaľované po tanieri, voňavé, horúce, mamičkovské. Je tu dobre, nechce sa nám odísť. Pri východe kradnem zápalky a pohľadnice.

Doplnenie: 29. júna Florent končí, zdroj: http://dinersjournal.blogs.nytimes.com/2008/04/02/florent-the-final-days/

~~~
Zampa
Latinskoamerická, Talianskom inšpirovaná kuchyňa, nádherná černoška za barom, ešte fešnejší čašník nás obsluhuje. Prišli sme v čase vyhradenom na brunch, podnik sa postupne zapĺňal. Interiér primerane newyorsky očarujúci – malé tmavé ošklbané stolíky, aby sa napratalo veľa hladných krkov, velice dizajnové stoličky a pôsobivý bar s podivnými, atypicky aranžovanými fľašami vína. Ponuka obsahuje každý deň zopár špecialít, chvíľu sa naťahujeme či teda mäso alebo nie mäso, ja mäso nejem, takže to mám ľahké.
Dávam si (opäť) šalát s morskými potvorami. V New Yorku sa seafoodu neviem dojesť, kusy sú kvalitné, veľké, dobre pripravené. Nie je tomu inak ani teraz, veľkorysá porcia chrumkavej zeleniny a obrích kreviet vo mne mizne behom sekúnd.
Majú šaláty a sendviče, z ktorých zúrim, lebo si neviem vybrať. Olivová tapenáda alebo mascarpone? Pečené papriky alebo čakanka? Grrrr… A dobroty ako gorgonzola, pecorino, kozí syr, údený moriak, artičoky, huby, parmezán, truffle olej a domáce, čerstvo pripravené cestoviny…
Treba sem prísť cez deň, podnik má v slnečnom svetle zvláštne čaro a môžete si vychutnať obrázok prasiatka na presklenom vchode. Chro-chro.

~~~
Highline
√Åzijská reštička s intímnou, temnou atmoškou. Nazvaná podľa momentálne nepoužívanej železničnej trate, práve prerábanej na mestský park. Skvelá poloha. Skvelé miesto.
Kuchyňa: thajská nouveau. Highline je veľmi posh, veľmi elegantná, no prekvapivo ľudsky a priateľsky. Prítmie, respektíve totálna tma, sviečky, zaujímavé dizajnové prvky z kruhovitých geometrických útvarov. Dokonca som cvakla pár fotiek aj na záchode – jeho strop atypicky zdobilo veľké zrkadlo. Ak ste narcis ako ja, proste neodoláte. Môžete cikať a zároveň na seba robiť opičky. Len pozor na rovnováhu.
K službám je nám sexy mladá Thajka s rýchlymi nohami, dokonalý úsmev, chladný zrak. Mentálne sme sa porvali o Milovaného, nechala ma vyhrať. A začala nosiť na stôl.
Obrie krevety obaľované v kokose. Zelenina dusená v jasmínovom čaji. Čipsy z lotosového koreňa. Hladké tofu a hríby a jasmínová ryža. Krčma má skvelé recenzie a každý, kto ju navštívi, je okamžite posadnutý. Choďte tam, ak milujete ázijský hightech dizajn.

~~~
Pastis
Pastis treba navštíviť, aj keď je to zvonka trochu divné, čašníci majú skryto arogantný výraz (ale navonok úlisne priateľský) a v podstate je jedlo za tie ceny len priemerné. A ešte sa aj čaká na flek. Ale je to ‚Äûseriózny“ podnik, ako ma Milovaný poučil, Pastis vlastní pôvodom Angličan Keith McNally, ktorému patrí ešte zopár vychytených reštaurácií v meste – napríklad Schiller’s, Morandi alebo Balthazar (a kedysi aj slávny Odeon, o ktorom ešte popíšem), kde nie je zriedkavosťou pojedať svoj pokrm vedľa nejakej tej celebrity. Keith sa pred rokmi prisťahoval z rodného Londýna a prevrátil newyorskú žrútsku scénu hore nohami. Priniesol francúzske jedlo, ktoré baví aj Amíkov. (Lepšie povedané obyvateľov New Yorku – koľko z nich je ešte Amíkov?!) A tiež priniesol francúzske maniere a urobil tu hotové terno. V New Yorku rýchlo zistíte, že mená majiteľov podnikov sú veľmi dôležité. Vypovedajú o kvalite viac ako nejaká tá hviezdička od prestížneho recenzenta.
V Pastise je nádherný ‚Äûbuzz“. Stolíky narvané milimeter od seba, šuchnete si koleno o vedľasediacu dámu konzumujúcu omeletu. Netvárte sa moc vyhúkane! Pekne držme dekórum. Kým ste neboli v Pastise, nepochopíte nič. Keď ste tam boli, stanete sa členom tajného newyorského sprisahania. Tých, čo sú hrozne cool a hip. Obyčajná ošúchaná krčma, ale niečím je proste hrozne super… znie to idiotsky a pokrytecky? Je to úplne to isté, ako byť na podivnom náboženskom zhromaždení. Idete tam s cynickým úškrnom. Keď odtiaľ odchádzate, fakt ste videli susedu levitovať.
Pastis je tiež zvláštny tým, že máte pocit, že je plný dymu stúpajúceho z intelektuálskych, afektovaných cigariet. Držaných s malíčkom smerujúcim nahor.
A to sa v New Yorku už päť rokov v žiadnom podniku nesmie fajčiť.

~~~
foto: Angus Winchester