Rieky oddávna slúžili ako orientačné body aj ako cesty. Tak je to dnes aj v turizme. Vo veľkom svete sa vám navyše môže stať, že vás rieka prevedie aj za hranicu iného štátu. Vždy to však urobí ako voda, niekde búrlivo, inde pokojne.
More sme tento rok vymenili za iný typ vody – rieku Hron. Zozbierali sme partiu, ktorá už na vode bola a začali sme v Kalnej nad Hronom. Cestu sme začali krátkou návštevou múzea Domu bojovej slávy, ktorá je venovaná udalostiam 2. svetovej vojny. Odtiaľ sme sa už nechali unášať riekou až po prvé prenášanie člnov pri vodnej elektrárni. Začiatok cesty bol rozvláčny a voda bola pokojná. Tu a tam sme na vode pospájali člny a poochutnávali si navzájom svoj proviant. Niekto mal bundáše, iný fit-tyčinky, ďalší zasa nakrájané ovocie.
Po prenose člnov a ľahkom zabehnutí sa vo vodnom živle to začalo byť zaujímavejšie. Pribudli rybári, museli sme sa vyhýbať ich lankám naťahaným krížom cez celý Hron. Vždy sa to obišlo bez zamotania sa do šnúr, rybári nás sami naviedli na správnu cestu. Popri tom sme sa popýtali, kto čo ulovil. Na inom splave sme zažili, že jednému člnu rybár daroval svoj úlovok. Dohodou vždy ďalej zájdeš.
Šnúry postupne vystriedali pereje, každý sa snažil nájsť tú správnu cestu pomedzi kamene. Keď je nízka voda, čln sa môže zaseknúť, prípadne postraší rachotom o dno. Vtedy stačí vystúpiť, pretože voda je po kolená a trochu potlačiť. Ak je naopak vysoká, voda je búrlivejšia a občas sa niekto prevráti. V našej skupine sme zvládli všetkých päť perejí. Niekoho otočilo a šiel chrbtom napred, iných zaseklo a museli sme ich oslobodiť. Náš kajak raz fungoval ako rýchle vyslobodzovacie plavidlo, inokedy sme sami uviazli na bruchu a spoločným poskakovaním a odrážaním sa pádlami sme sa museli postupne vyslobodiť. Pereje sme prekladali zastávkami, deti hľadali v rieke mušle a dospelí vyťahovali posledné zvyšky proviantu. Jeden z partie až teraz vytiahol svoje eso z rukáva – studený červený melón. Po niekoľkohodinovom veslovaní na slnku vyslovene sadol.
Táto časť Hrona je síce menej adrenalínová ako na strednom Slovensku, na druhej strane tu však z loďky nevidno takmer vôbec civilizáciu. Rieku lemuje len príroda. Občas sa oproti vám z hladiny rozbehne volavka, čo vyzerá ako spomalený záber vzletu skutočného lietadla. Alebo pri brehu zbadáte dobre maskovaného bučiaka, prípadne vám na člne pristane oceľovomodrá vážka. Výnimkou je iba elektráreň, kde sa prenášajú člny a občas vidno elektrické vedenie. Mimo týchto detailov si tých päť hodín splavu na rieke pripadáte takmer ako v divočine. Rieka síce pokračuje dolu do Dunaja, ale po dvanástich kilometroch pádlovania bolo na čase vystúpiť. Výhodou tohto splavu bolo, že končil tam, kde to celé začalo – vo vodáckom kempe Vodník v Jure nad Hronom. Ako prvé sme sa vrhli na bufet a chystanie večerného guláša. Samozrejme, nie všetci presne v tomto poradí. Deti sa medzitým hrali v okolí, hádzali si lietajúci tanier alebo sa šli pozrieť k neďalekému jazierku.
Po opekačke a vlastnoručne uvarenej večeri sme prespali v chatkách a stanoch. Ráno nám po pobyte v prírode začala tak trochu chýbať civilizácia. Poviem to úplne konkrétne – chýbal nám poriadny kávovar. A podaktorým k nemu aj kaviareň. Navrhli sme teda, že do Ostrihomu to nie je ďaleko a mali by sme ísť práve tam. Skupina sa našťastie nechala prehovoriť, a tak sme za pomerne krátky čas prechádzali cez most Márie Valérie. Zaparkovali sme pri dunajskom ramene pod urastenými stromami a odtiaľ sa prešpacírovali na pešiu zónu. Aj tam by bolo z čoho vyberať, ale mali sme namierené do cukrárne Szamos na hlavnom námestí. Je to výrobňa čokolády, kde si môžete dať kávu, pralinky a samozrejme aj všetky maďarské cukrárske klasiky vrátane dobošky či Eszterháziho rezov. Sedieť sa dá vonku aj vo vnútornom dvore, kde je príjemný chládok.
Z cukrárne sme sa vybrali hore kopcom, smerom ku bazilike. Je to tretí najväčší kostol v Európe a je tu čo obdivovať. Aj napriek prebiehajúcej rekonštrukcii sa dá ísť pozrieť hore pod kupolu a vychutnať si slnko, ako sa zrkadlí vo zvlnenej krajinke Dunaja. Hore v samotnej bazilke je malá kaviareň presklená obrovským pokruhovým oknom, ktorý poskytne dokonalý rám pre tento obraz.
Po návšteve baziliky sa celkom logicky chcete ísť pozrieť dolu, na nábrežie, k rieke. Chcete byť súčasťou tej scenérie. Ale možno budete banovať, ak nebudete mať so sebou bicykle. S bicyklom sa môžete vybrať buď po okolí mestečka alebo popri Dunaji smerom k Vyšehradu. Medzizastávky vám môže spríjemniť minifestival jedla a hudby, reštaurácia Nautilus s gitaristom pod hradbami či pauza na malých kamienkových plážach, kde si môžete ochladiť nohy v rieke. Detských ihrísk je tiež dostatok, takže ani deti sa nebudú nudiť.
Ak hľadáte aktivitu na dva dni, kde si vo veľkej partii každý nájde to svoje – prírodu, šport, históriu aj kaviarne, oplatí sa vám sledovať rieku Hron. Navyše vám tieto dva dni môžu otvoriť množstvo nových dverí. Možno sa rozhodnete splaviť Hron aj na iných miestach. Alebo ho dokonca splavíte až dolu, do sútoku Dunaja či rovno Budapešti. Možno objavíte cyklocesty. A možno si nájdete viac času na preskúmanie Ostrihomu so všetkými pamiatkami, ale aj kulinárskymi miestami.
Rieky sú úžasná vec🫶🏻🫶🏻🫶🏻🫶🏻
Určite, Matush! ;-)