Tak teda vo štvrtok, mafiánskym polohlasom zahlásil Milovaný. Naleštila som lodičky, pričesala ofču a radostne natriasla pierka. Ide sa do Nobu!
Nobuyuki Matsuhisa založil svoju prvú reštauráciu v roku 1987 v Los Angeles. Využil svoje pôsobivé znalosti ázijskej kuchyne a jemne, inteligentne k nim primiešal prvky americké. Náhodou k nemu raz zavítal Robert de Niro. Keď mu po brade stiekli posledné kvapky miso soup, zamilovaný herec sa rozhodol, že toto by mali ochutnať viacerí – a tak akosi sa začalo rodiť Nobu impérium. Dnes je po svete dvadsiatka reštaurácií s vývesným štítom Nobu a mnohé z nich opriadajú nielen početné historky o zázračných chuťových zážitkoch, ale aj podivné skazky o magickom vplyve, ktoré má na návštevníka skonzumovanie zopár hodvábnych, delikátnych ryžových roliek. O londýnskej pobočke sa tvrdí, že je to ‚Äûnajsexy reštaurácia na svete“, čím sa ale nemyslí, že by ste si chceli zasúložiť priamo s pekne odekorovanou miestnosťou (aj keď po návšteve naleštených záchodov som na chvíľku zaváhala). Ide o to, že sa v priestoroch tejto suši svätyne odohrávajú bezpočetné aférky a miliskovanie celebritných návštevníkov. Nie občas, furt! Zoznam tých, ktorí zanechali vlhké stopy na mramorových pultoch umývadiel, by bol nekonečný, tak len ochutnávka: práve tu si Boris Becker zavaril na súdny spor a potupné dokazovanie otcovstva s ruskou modelkou Angelou. Steny Nobu na Old Park Lane zažili toľko sexu, že by mohli všeličo rozprávať. Vzťahy sa tam začínajú, utužujú aj rozpadajú. Niečo na tom suši asi je…
Nobu tvrdí, že zďaleka nejde len o znalosti, skúsenosti či recepty – za všetkým tým čarom sa skrýva najmä osobnosť kuchára a láska, s ktorou vaľká riasy a ťapká ryžu.
Losangeleské Nobu vraj zase prináša šťastie oscarovým nominantom – ak sa prídu najesť pred ceremóniou, čoskoro budú mať na poličke sošku. Podarilo sa to Robinovi Williamsovi aj Robertovi Benignimu.
Ale aby bolo jasné – slávu Nobu nezískalo vďaka botoxovým ksichtom naparádených fešákov, čo sa tam radi producírujú, lebo je to ‚Äûhovacky stylish“. Nobu si vybojovalo uznanie a obdiv najmä jedlom, ktoré rozmetá vaše dovtedajšie gastronomické náboženstvo na márne kúsky. Chef Nobuyuki Matsuhisa (mimochodom veľmi sympatický chlapík s múdrymi očami a pekným obočím) oživil tradičnú japonskú kuchyňu spôsobom, ktorý si nadobro podmanil tisíce tých, ktorí ochutnali. Génius? Možno, ale najmä oddaný a zapálený self made man. Keď mal osem rokov, brat ho vzal do nejakého miestneho podničku na suši. Malý Nobuyuki po prekročení prahu hneď vedel: bude chefom v suši reštaurácii. V osemnástich sa vydal do učenia, kde ho počas prvých rokoch tréningu majster vôbec nepustil k príprave suši. Mladý Nobu chodil za svitania na rybí trh, potom do neskorej noci fachčil v reštaurácii, kde spával na zemi. Bol pevne zaťatý a vydržal, trénoval pod stolom, pozorujúc svojho nadriadeného. Ten ho naučil to, čo dnes vo svojej práci úspešne využíva: skvelé jedlo sa nevyrába mechanicky. Nobu tvrdí, že zďaleka nejde len o znalosti, skúsenosti či recepty – za všetkým tým čarom sa skrýva najmä osobnosť kuchára a láska, s ktorou vaľká riasy a ťapká ryžu. Je to vášeň, záujem, srdce; to špeciálne, čo pridáva do svojich jedlých umeleckých diel – v japončine sa používa výraz kokoro.
Ale čo ja viem? Možno si z nás Nobuyuki robí srandu a v skutočnosti to znamená ‚Äûdajte sa vypchať, bledé tváre“.
Londýnske Nobu na Old Park Lane (v meste sú ešte dve ďalšie), v ktorom som povečerala, figuruje v pellegrinovskom World’s Best Restaurants už pekne dlho; rovnako ako v podobnej súťaži vyhlasovanej prestížnym Restaurants Magazínom. Stalo sa najobľúbenejšou krčmou roka podľa ZAGAT 2005 (o ZAGATe píšem v článku o New Yorku, listujte). Dostalo tiež – ako prvá ázijská reštaurácia! – jedného Michelina (1997) a zatiaľ si ho aj čestne udržiava. Pár dní pred udalosťou som sa dosť neelegantne zdrbala zo schodov a vylomila som si prstíky, takže do ligotavého Nobu s vyobliekanými chlapcami na bráne som doskackala ako chorý tukan. Milovaný ma statočne podopieral, s hrôzou v očiach ma vyvliekol hore schodmi. Hore mi to totiž ešte celkom ide, ale dolu ma asi bude musieť milosrdne zhodiť.
Bola som pripravená dať cynickú, všecko-videla, všecku-múdrosť-zežrala svetazbehlú intelektuálku, lenže keď sme vkročili do sviečkami prejasnenej miestnosti a šesť čašníkov na nás veselo jednohlasne zrúklo niečo po japonsky, začala som sa nedobrovoľne pubertálne vyškierať. Toto je NAOZAJ to najlepšie miesto, na akom som kedy bola, a to aj za predpokladu, že rátam chalanské sprchy v tábore v Griňave.
Interiér je žiarivý, luxusný presne po okraj; k tej vláskovito tenkej hranici, za ktorou sa už cítim nepatrične (predsa len – môj celý outfit stál menej ako jedna sada príborov. Aj s pančuchami.). Staff uvoľnene pobehuje, bez jedovato napätých tvárí, ktoré ma desia v drahých podnikoch. Cítite sa vítaní, a to je niečo, kvôli čomu privriem oko aj nad pripálenou palacinkou. Tu to ale nie je potreba.
Hrá hudba! Erotické prítmie! Žiadne policajné lustre, čo vám vyšetria tvár do poslednej žilky pod nosom. Na ľavej strane poškuľujem po vyvýšenom osvetlenom bare, za ktorým sa kuchtíci so šikmými očami bojovne oháňajú mačetami. Nabudúce sedíme tam, nech vidím, ako to vyrábajú.
Nechala som Milovaného, nech objedná – po prvé nemám o japonských názvoch stále ani šajn, a po druhé – keď to bude chutiť blbo, môžem ho spravodlivo osočovať. Takže nám začali nosiť na stôl: hríbový šalát, krevety v kokose, sašimi zo žltoplutvého tuniaka, vajíčkové niečo, obrovský tanier morských potvor, úhor, losos, makrela. Prelievame jazmínovým čajom, prekladáme zopár druhmi tempury. Na zeleninu príliš nemrhám miestom, teším sa na ryby. Tá žltá plutva je fakt vražedná.
Každá rolka, ktorú vkladám do úst, mi otvára oči viac doširoka: tak TOTO je to najlepšie, čo som kedy jedla! Lenže potom príde ďalšia rolka… Presne ako Nobu hovorí: je to o harmónii, správnom pomere medzi množstvom ryže a plnky, všetky chute sa jemne splietajú a explodujú v ústach v priezračných, šťavnatých akordoch.
Milovaný ešte zaklincoval jedným so ‚Äûsignature dishes“ – drevená krabička plná temnej čokoládovej peny a ešte niečoho, čo bola asi zmrzlina. Zjedol celé, nenechal. Toľko k partnerskej láske a spolupatričnosti.
Potom som ešte narobila strašnú hanbu (zhodila som pri pajdaní sa na záchod DVOM dámam na zem s desivým rachotom kabelky – čo tam nosíte, granáty?!), utreli sme si kútiky a vyrazili do tmy. Dole som sa ešte trochu pomotala pri pekne oblečenými Anglánmi natrieskanom bare – divoká večierková atmosféra ma úplne oťapila. (Tiež som chcela zahliadnuť Harrisona Forda a Kate Moss.)
Jedlo v Nobu je veľkolepé. Zamatové, výživné, vibrujúce. Hypnotizujúco kombinuje vláčne, hebké textúry s údernosťou opražených kúskov, s jasnými, čistými líniami čerstvého, chladivého mäsa. Keď jem, mám pocit, že sa vo mne chvejú úplne presne nastavené váhy, ktoré Nobu filigránsky jemne vyštelováva prstami zamatlanými od ešte teplej krvi.
Samozrejme, závisí aj na špičkových surovinách. Takže keď si mrknete, kde všade sa Nobu reštiky nachádzajú, je vám jasné, že v Opatovej si ešte asi chvíľu počkáme: väčšina z pobočiek je v blízkosti mora.
Pokrmy sú krásne naaranžované a Nobu sa svojím prístupom k úprave stal inšpiráciou mnohým nasledovníkom. Vysvetľuje, že tanier je jeho plátno a jedlo samotné osobným umeleckým vyjadrením. Odporúča navštevovať galérie, očumovať diela klasické i súčasné a učiť sa tak o mágii vizuálna.
Jeho kuchársky štýl je dnes známy pod menom ‚ÄûNobu Style“ a samotný chef sa stal ešte za tohto života samostatnou kategóriou v učebniciach gastronómie. A Maestro Matsuhisa si svoje metódy a vedomosti neškrečkuje za pecou – niektoré recepty nájdete na jeho stránkach, napísal niekoľko kníh o príprave suši, ktoré sa rozpredali ako teplé párky.
Aj tak však tvrdí, že sa vám ho nepodarí zreprodukovať, ani keby ste sa na žabu premenili. Jednoducho preto, že aj keby ste do bodky dodržali návod na prípravu, nikdy presne neokopírujete jeho kokoro.
Dajte sa vypchať, biele tváre!
Ceny: Primerané. S niekoľkými chodmi tak sto libier na hlavu (bez alkoholu).
Odporúčané jedlo: Dajte si poradiť od obsluhy, specials sa obmieňajú. A nenechajte si ujsť toho s tými žltými plutvami. Má najlepšie mäso na svete. Nepreháňam.
Poklesky: Držte si lepšie tie kabelky, ťapy jedny!
Koho vziať: Ženu, ktorej chcete nastoknúť na prst brilianty v zlate (alebo aspoň vyhrnúť sukienku). Niekoho, koho ‚Äûsuši moc nebaví“… Ha-ha-ha! Veď uvidíš, ty chytrák!
A keď už pôjdete, rada sa pridám…
Hviezdičky: Päť! Päť! Päť!
Nobu London
19 Old Park Lane, London
http://www.noburestaurants.com/london/index.html#180
foto: Lenka Jíleková, internet
Teba citat, aj by som tych 100 libier na osobu dala… vyzera to chutne, ale za taku cenu mozu byt aj tri michelinovske hviezdicky, nie?
co tam po micheline, kokoro je kokoro, hehe.
Inak, Omrvinky uz prisli?
neviem teda na com ficis ale aj ja by som chcel :) docital som to do konca. asi najdlhsi clanok na internete ktory som kedy precital. (sex sex sex sukienky chlapcenske sprchy, pritmie, Milovany :) pises aj do EVY? :D
dik
j.
wooooow, strasne rada by som tam bola s vami, iste by som sa narehlila este viac, ako teraz pri citani :-) a aj slinky sa mi zbiehaju, to je tiez pravda :-)
…hm …noooo. napriek tomu ze ryby nemam rad ani v ich prirodzenom prostredi v jazere (bojim sa, ze by ma dajaka kusla do nohy), tak by som to tam asi vyzral (mozno aj preto, ze odvtedy, co som prestal fajcit, zhltnem na posedenie aj hasiaci pristroj s tou hnusnou slahackou inside). a to nevravim, ze pri mojom celibate by asi aj tie miestnosti padli po tvojom opise. cica, napisala si to moooc chutne.
Zdravim Lenka..tak opat pekny clanok ktory ma potesil, akurat 100 libier bez pitia heheh no.. pobavilo..
ak vyjde Loto s premiou dnes vecer, tak pozyvam cely staff tejto stranky do tej restiky :-))
ryby mam rad ale susi som este nejedol..:-(
chcela som ze nebudem reagovat, ale uplne ste ma dojali, dakujem:-) som rada ze sa vam paci, idem rychlo pisat dalej!
To Viktor: ano, omrvinky su uz u mna tyzden, diky moc. chcela som robit zmrzlinovu kavu, ale „niekto“ dal zmrzlinu do chladnicky, kde sa vsetka rozpustila :(
to viktorko: nechces pozvat aj diskuterov, ak vyhras? listok do londyna si zaplatim aj sama, ale do tej restiky sa dam s radostou pozvat :) mozem ti slubit, ze ani pit nebudem…
katka: zmrzlina je tazky priekak, aj si to „niekto“ odskakal?
spolocne lukulske hody? nikde nie je napisane, ze by sa nieco podobne nemohlo zorganizovat ;-)
aj keby som bola zaryty zastanca domacej stravy s ichtyofobiou k tomu, po tejto recenzii by sa asi moje zasady trochu otriasli v zakladoch.:)
Pekne Lenka, len ma mrzi to zdrbanie zo schodov a nasledne neprijemne krivanie pocas romantickeho zmysly burcujuceho vecera :-) ale sushi mozem a po mojom povyseni na manazera si rada dam aj to sushi v Londyne :-) see you soon
katka- jasne ale bude musiet pockat, vcera iba 2 cisla som chytil :DD
a este otazocka- sushi na slovensku? je to aspon mozne niekde v BA? (ked sa tam nahodou niekedy dostanem.. ze to konecne ochutnam :D )
vsetko o sushi najdes na http://www.sushiblog.sk
ja na slovensku susi vobec neodporucam, bohuzial.. ale ma to logiku – netreba si ho davat v krajine ktora nema more. u nas zatial same slabsie az zle skusenosti (bola som v rozadole, kikaku, mercedes, tokio, a v auparku na vrchnom poschodi). to uz treba skusit ten shopping city sued vo viedni, je tam take away susi ktore je celkom fasa…
majster nobu ma naozaj krvave ruky.
kedze odmieta odstranit z menu sice chutneho, ale takmer vyhynuteho tuniaka modroplutveho, len tym urychluje jeho smutny osud. :(
viac napriklad tu: http://www.chewswise.com/chews/2009/06/on-bluefin-tuna-what-should-nobu-do.html
Ano, cital som a tiez mi ako prve napadlo, ze tento titulok to vystihol dopredu. Lenka, nevyvestis mi buducnost? ;-)
lenze „bluefin tuna makes the best sushi“!!!:-)
asi mu to zakazu vo finale, ale dobra reklama je to urcite..
takze, ked pokapu fajnove ryby, tak mily Nobu pride o robotu a zacne sa venovat vyrobe japonskych mecov? A pride za nim Uma Thurman a poprosi ho, aby jej urobil este jedno sushi z posledneho bluefina na svet… on odmieta, ale nakoniec jej ho pripravi… ;-)
no len aby mu to nezakazali, az ked uz bude prilis neskoro. :/