O žralokoch, líštičkách a ovciach alebo Ako nepadnúť do turistickej pasce

Aby som behom dvoch dní vletela do dvoch (slovom dvoch) turistických pascí, sa mi nestalo snáď od sedemnástich. Som vo Viedni a už som oplieskala v týchto hampejzoch zlodejských skoro sto eur (čoskoro podám detailné hlásenie). Načim sa mi o skúsenosti rokmi nadobudnuté s masami širokými podeliť.

Turistická pasca je odborný cestovateľský terminus technikus, označujúci všetky zariadenia, ktorých primárnym účelom nie je poskytnúť turistovi kvalitné služby či tovar, ale výhradne a jedine vytiahnuť z neho čo najviac ťažko zarobených bankoviek, pokiaľ možno s čo najmenším investovaným úsilím. Turistické pasce jestvujú všade na svete a ich filozofia je rovnako geniálna ako zákerná: nikto z týchto úbohých osôb s ľadvinkami a foťákmi sa tu už v živote neobjaví. Je jedno, čo im predáme; keď prídu na podvod, bude už prineskoro ľutovať, lebo predmet či služba sú skonzumované / rozbalené / absolvované a lietadlo je vysoko nad Atlantikom. Prípadne (ak sa náhodou obeť nachádza stále v dosahu) prirodzený stud zabráni naivnému turistovi žiadať nápravu / výmenu / ospravedlnenie / stratenú sebaúctu. Dokonca aj v štátoch plných naturelom slušných ľudí, ktorým je zlodejina cudzia, sa nájdu takí, ktorým nie je ani trošku proti srsti. Niekedy sa stavitelia turistických pascí regrutujú z radov prisťahovalcov, ktorí majú inú obchodnú etiku a morálku (sic!) a žiadny Kanaďan či Švajčiar im nezabráni rozložiť si stánok s vlajočkami a keramickými krávovinami rovno pred gotickou katedrálou.

V turistických pascách nikdy nesedia miestni. Sedia tam len stuhnuté, zmeravené páriky, konsternované desivým jedlom a faktom, že zjavne spadli do pasce, ale nemôžu sa ani pohádať, lebo by „si kazili dovolenku“. Často však v pasci býva okrem personálu úplne prázdno.

Keďže suveníry kupujem len v rámci recesistickej rozšafnosti a do voskových múzeí zásadne neleziem, zameriam sa v rámci turistických pascí na oblasť môjmu (a snáď i vášmu) srdcu najbližšiu: oblasť gastronómie.
Turistickú pascu takzvanú reštauračnú spoznáte pomerne jednoducho. Tu sú základné guidelines – prípadné odchýlky vnímajte ako pozitívnu deviáciu hodnú obdivu a potlesku (a azda i opätovnej návštevy a všeobecnej propagácie na cestovateľských weboch).

Poďme na vec:

1. Turistické pasce sú typicky lokalizované. Konkrétne v tesnej blízkosti pamiatok, múzeí, galérií, bazilík a žulových pamätníkov. Niekedy ich polohu (vo veľkomestách) určíte jednoduchým pohľadom na mapu – všetko, čo sa nachádza v oblasti označenej prvá „zóna / distrikt / arrondisement / area“, je turistická pasca. Ani „tichá bočná ulička“ pri katedrále nepomôže. Centrum je jednoducho spádovou oblasťou, kde davy uťahaných ľudí musia jesť, aj keby to boli šváby s maslom. Podobnú výsadu majú miesta husto prejazdné – ako motoresty a odpočívadlá na ceste k turisticky obľúbeným flekom.
2. Turistické pasce sú – z pochopiteľných dôvodov – mnohojazyčne označené. Ak pri reštaurácii svieti pútač „Wilkommen – Bienvienuti – We speak english“, berte nohy na ramená.
3. V turistických pascách nikdy nesedia miestni. Sedia tam len stuhnuté, zmeravené páriky, konsternované desivým jedlom a faktom, že zjavne spadli do pasce, ale nemôžu sa ani pohádať, lebo by „si kazili dovolenku“. Často však v pasci býva okrem personálu úplne prázdno.
4. V turistických pascách je napätá atmosféra. Je to spôsobené tým, že zamestnanci dobre vedia, v akom lokále pracujú. Preto sa buď vyhýbajú očnému kontaktu so zákazníkmi (z úprimného zahanbenia), alebo sú rovnako mrchaví ako majitelia – a v takom prípade sa ani neunúvajú byť prívetiví či nebodaj ochotní. Úsmevy zamestnancov v turistickej pasci sú úsmevy žraloka tesne pred zacvaknutím. Všimnite si ich hladný a trochu násilný pohľad pri vašom vstupe do podniku.
5. V turistických pascách je príšerný interiér. Je to spôsobené tým, že majitelia – nenažraní hrabiví zlosyni – boli za svoju chamtivosť bohmi vytrestaní absolútnym nedostatkom základného estetického vkusu, a zároveň štedro obdarení neuveriteľnou egomaniackou istotou, že ich citlivé oko vidí krásno na sto míľ. Ružové či zelené svetlo, krikľavé lososové steny, gumené obrusy, čipky od rohožiek až po strop, tony plastu, umakartu a sadrových postavičiek, kytičky z tyrkysových látkových chryzantém a pseudoantické fresky sú len niektoré z nutných rekvizít turistickej pasce. Nech sa nám sladko trpí.
6. V turistickej pasci je jedlo úplne strašné. Nie je „znesiteľné“ alebo „mohlo byť aj lepšie“; je rovno päsťou medzi oči a lopatou po hlave odporné a nepožívateľné. Majiteľ podniku a.k.a. Hamižný Zlosyn kupuje suroviny v lacných sieťach potravín, v mrazákoch má tony „anglickej zeleniny“, zvyškových kreviet a umelohmotných krabích tyčiniek, kávu pozametanú zo zeme skladu a olivy „dve kilá za euro“. Jedlá varí jeho priblblý syn, ktorý zásadne nešúpe uhorky a vajíčka má predvarené na diamantovo-tvrdo už od utorka. Najdesivejšie sú vždy šaláty, pretože Zlosynovi nenásytnosť tak zastrela mozog, že sa snaží ušetriť ešte aj na ľadovom šaláte a paradajkách. Niekedy sa ani neunúva porciu efektne načechrať a na stôl vám príde ohavná kopečka okyslených uhoriek (v šupke) a štvrť kila cibule. Na to zo dva kúsky eidamu – grécky šalát, nechsapáči!
7. V turistickej pasci vás budú chcieť obtiahnuť úplne na všetkom. Jedlá sú už v menu príšerne drahé. Platíte za záchod aj šatňu, bez pýtania prinesený couvert aj plátok chleba navyše. „Minerálka“ príde na stôl ako dvojlitrový Evian a ak je v lístku tridsaťtrojka koly, stavte sa že vám donesú dvadsaťpäťku. Ak ste žiadali detskú porciu, platíte celú, rovnako za výmenu či odňatie nejakej prísady, platíte za kečup aj mliečko do kávy a niekde šibalsky aj za cukor a rez citróna. Platíte aj za jedlo, ktoré ste vrátili, lebo bolo zmrznuté / pripálené / oboje naraz, inak váš stôl výhražne obkolesia zlostní chlapíci s fúzikmi, prípadne mačetami. Vo finále tiež budete mať na účte zo dve tajomné položky navyše. Vôbec to však neberte ako nejakú nespravodlivosť. Nezabudnite, že platíte za to, že ste boli blbí a vliezli do pasce ako ovca k mäsiarovi.

Ešte jedno malé odporučenie: ak ste pri čítaní škrípali zubami a pred očami vám šiel nekonečný film podobných či identických zážitkov, prihláste sa na kurz asertivity. Problém totiž je, že pascu všetci na betón opoznáme už pri vstupe do reštaurácie, lenže sme príliš slušní / hladní / bojazliví / upejpaví, aby sme zase pekne vycúvali. Žraloci zacítia precitlivelú korisť, rýchlo nás obkolesia, strčia do rúk koženkový jedálny lístok a my sme stratení. Pre nás – poslušných a taktných – je útek z pasce ekvivalentom líštičkinho odhryznutia vlastnej pacičky. Inej šance ale nieto.

Ešte pár pikošiek a nápomocných rozlišovacích znakov, ktoré signalizujú, že reštaurácia patrí medzi pasce:

• Sadrový kuchárik s tácočkou stojaci pred reštauráciou.
• Neónový nápis „Pizza – Pasta“.
• Nekonečný jedálny lístok (po podrobnom preskúmaní obsahujú jedlá presne sedem ingrediencií v rôznych kombináciách). Ešte horšie sú obrázky hotových jedál – už tak dosť otrasné, a to odfotili najkrajšiu možnú verziu…
• V sekcii „bezmäsité jedlá“ je vyprážaná brokolica, vyprážaný karfiol, vyprážaný syr a vyprážaný syr so šunkou.
• V jedálnom lístku je výrazný nápis: Prílohy podávame len ku hlavným jedlám!!!

Popiska k titulnej fotke: „BioBar“ Antun vo viedni spĺňa mnoho požiadaviek turistickej pasce: nachádza sa v centre, je zaplnený gýčovými ozdobičkami a je v čase večere úplne prázdny. Jedlo je úplne príšerené. Áno, steny sú podsvietené jedovato žltou a zelenou.

foto: Lenka Jíleková