Ostrov Gozo – pečené zajace, pastizzi a pizza

Až teraz som sa dostal k tomu, aby som si utriedil myšlienky po dovolenke na Malte. Presnejšie, na ostrove Gozo. Je to ten menší a kľudnejší z maltských ostrovov. Pred cestou sľuboval vidiecku atmosféru a poctivú domácu váru. Niečo sa splnilo a niečo nie celkom…

Facka horúceho vzduchu na privítanie

Ešte aj v septembri je na Gozo neznesiteľne horko. Našťastie, dá sa na to asi po troch dňoch zvyknúť. Klimatizáciu nečakajte, maximálne ventilátory. V staručkých autobusoch zasa len otvorené okná. Podaktoré modely z 50-tych rokov nemajú ani len dvere. Inak je táto emhádé relatívne zábavná, poľahlivá aj lacná. S prižmúrením očí by som si pri pohľade na tieto stroje pomyslel, že som sa ocitol na Kube. Zo snívania ma ale vytrhol hlučný šófér, ktorý jazykom malti niekomu nadáva. Malti je jediný arabský jazyk, ktorý sa píše latinkou. Aby bola táto exotika ešte prepracovanejšia, na čo v arabskom svete nemali slovo, to si požičali trebárs z taliančiny. Tak je reč občas prešpikovaná rôznymi výrazmi, ktoré aj našinec rozpozná, inak sa treba radšej spoľahnúť na druhý úradný jazyk – angličtinu. Tradičnú kulisu šóférovho pracoviska dotvárajú obrázky svätých, prezidenta a vlastnej rodiny. Tento folklór sme našieli aj inde. Pani, ktorá nám prenajímala byt, mala podobnými obrázkami polepenú prístrojovú dosku na svojej najnovšej terénnej Honde. Cesty sú jedny z najhorších, aké som zažil, takže je úplne zbytočné pozerať sa na tachometer. Sväté obrázky majú na Malte svoj zmysel. Kto by podľa ich jazyka hádal, že miestni sú moslimovia, parádne sa sekol. Sú to jedni z najstarších kresťanov na svete vôbec. Len pre ilustráciu, maltské právo nepozná pojem rozvod. Napriek tomuto všetkému, pri bežnom styku s miestnymi, sa predsalen prejaví ich typický arabský naturel a temperament. Len pre boha nikomu nehovorte, že je Arab, je to tá najhrubšia urážka…

Vzdialenosti nie sú problém, veď celý ostrov má na šírku len 14 a na dĺžku 7 kilometrov.

Prenajali sme si byt na juhu ostrova, v dedinke Xlendi. Motáme sa okolo, hľadáme potraviny. V dedine nie sú. Ale vraj sem chodí každé ráno food-truck, ale že sa už pár dní neukázal.¬† Nakúpiť sa teda dá len v najbližšej dedine alebo rovno v Rabate (inak zvanom aj Victoria), hlavnom meste Gozo. Autobus ide o pol hodinu, cesta trvá asi 7 minút. Vzdialenosti nie sú problém, veď celý ostrov má na šírku len 14 na dĺžku 7 kilometrov. Hlavné mesto je presne v strede, odtiaľ je v podstate všetko do pol hodiny.

Stredomorská pohoda

Pomaly sa motáme uličkami, chceme si kúpiť vodu. Sprievodca (Lonely Planet) nás vopred varoval, že neradno nakupovať v stánkoch, ktoré nemajú cenovky. Inak sa z turistu stane polovná zver a z miestnych pytliaci. Za malú fľašu vody, ktorá má stáť bežne euro, si chlapík v stánku pokojne vypýta euro päťdesiat. „Dám euro, ber, alebo nehaj tak!“ To je jedna z možných stratégii boja o vlastnú peňaženku. Druhá je samozrejme ísť k slušnému stánku, kde majú vypísané ceny. Kultúrny šok chvíľu trvá, ale pomaly si zvykáme. Rytmus života je príjemný, tradične stredomorský. Domáci ráno vybehnú na kávičku a pastizzi – šatôčky z lístkového cesta s hrachovou alebo syrovou plnkou (na fotke vľavo). K tomu samozrejme kávička a noviny. Ideálne v nejakej útulnej kaviarni na námestí. Jednou z takýchto kaviarní je napríklad Café Jubilee v Rabate na námestí Pjazza Indipendeza . Niečo ako inštitúcia, pomerne starý a večne plný podnik. Vonku na námestí, medzi trhovníkmi, majú aj vlastnú terasu. Obsluhuje ju šikovný čašník, ktorý pri vynášaní objednávok musí prebehovať cez rušnú ulicu. Cez deň je to kaviareň, večer sa mení na vináreň, ktorá ponúka aj základné jedlá. Káva ako tak obstojí, ale ich domáce ravjul s gozitánskym ovčím syrom, rajčinami, kapari a bazalkou boli hádam najlepšie, aké som na ostrove jedol. Porcia statná a každý kúsok urobený ručne. Ravjul sú typickým príkladom premeny pôvodného talianskeho slova a jedla ravioli na maltské takmer národné jedlo. Na rovnakom námestí sú ešte dva podobné podniky, viacmenej podobného zamerania aj kvality (napríklad Palazzo Antonin, na fotke vyššie).

Trhovisko v Rabate

Na spomínanom námestí je čosi ako hlavný trh. Volá sa It-Tokk a bol pre nás sklamaním. Namiesto čerstvej zeleniny a hlučných predavačov je tu prevaha šiltoviek, uterákov, tričiek s maltským krížom za 5€ a všakovakými mačkažákmi. Len zopár stánkov predáva domácu produkciu, hlavne kapari, sušené rajčiny a sušený ovčí alebo kozí syr. Milé je vidieť, že v obchodoch sa predáva aj domáce víno s ručne naškrabanými etiketami. Keď sme pri domácej produkcii. Na ostrove funguje nadácia, ktorá sa zaoberá propagáciou argoturizmu. Volá sa Ager Foundation a organizuje napríklad celodňový kurz varenia u domácích. Samozrejme sme sa ho chceli zúčastniť, ale podmienkou bolo nazbierať 8 ľudí, aby sa kurz vôbec konal. Nadšencov nebolo dosť, tak sme odišli s dlhým nosom.

Miestne reštaurácie

Na miestnych reštauráciách a podnikoch sa škaredo podpísala anglická kolonizácia a následná invázia anglických turistov. To v praxi znamená všadeprítomnú pizzu, pečené bravčové a hamburgery s hranolkami. Najlacnejšie jedlá, ktoré možno zohnať všade, aj vo vyslovene neturistických miestach. Takýmto spôsobom sa dá najesť za 15-25€ za dvojicu vrátane nápojov.¬† My sme sa rozhodli ísť po klasike a miestnych špecialitách. Teda rybách, pečených zajacoch, čerstvých cestovinách a zmrzline. Vďaka blízkosti k Sicílii sme správne predpokladali silný gastronomický vplyv Talianska. To sa potvrdilo hlavne pri už spomínaných ravjul, ale napríklad aj pri zmrzline. Bohužial káva ma sklamala na celej čiare. Napriek tomu, že používali takmer výhradne stroje La Pavoni aj kvalitnú taliansku kávu, výsledok bol žalostný. Počas celej dovolenky sme pili dobrú kávu len tri krát. Jeden raz v nákupnom centre (!), ďalšie zasa vo Vallette. Raz od sicílčanky a druhý raz od chlapíka z Neapola.

Z ostatných miestnych špecialít sme mali tiež zmiešané pocity. Ryba na fotke hore je mečúň. Chuť oblohy aj spôsob naservírovania boli v poriadku, ale ryba samotná bola suchá. September je hlavné obdobie lovu dorád, tu zvaných lampuka. Vybrali sme sa ju ochutnať do dedinky Gharb, do Jeffrey’s Restaurant. Po vchode to sprvu nevyzerá na ktovieakú reštauráciu, ale cestou ďalej sa ocitnete na krásnom vnútornom dvore. Milá obsluha nám na veľkej tácke priniesla ukázať špeciality dňa – teda spomínanú lampuku. Tú si objednala moja milovaná, ja som šiel po druhej miestnej špecialite – zajacovi pečenom na červenom víne. Po prvom dobrom dojme prišlo sklamanie. Ryba vyslovene bez chuti a mldá, asi ako keď sa doma nevydarí kapor. Zajac ma prekvapil. Na tanieri sa mi ocitol celý. To znamená vrátane nôh, chrbta aj vnútorností. Žiadne dve kostičky, ale poctivá porcia. Mäso však suché a žuvačkové. Účet za večeru pred dvoch bol aj s vínom, dezertom do 40€.

Zajaca som si schválne dal ešte v dvoch rôznych podnikoch. Dobrého som dostal len v najdrahšom podniku, aký sme navštívili.

Zajaca som si schválne dal ešte v dvoch rôznych podnikoch. Dobrého som dostal len v najdrahšom podniku, aký sme navštívili. Romantická večera na malebnom námestí pri kostole v Tatita’s Restaurant, jednej z desiatich najlepších reštaurácii na ostrove. Úslužný personál, fantastická atmosféra a ešte lepšie jedlo. Cena za večeru pre dvoch – 70€. Romantika bokom, vadilo mi prílišné šero, kedy si človek poriadne nevidí do taniera. Darmo boli niektoré jedlá pekne naservírované. Toto bol problém viacerých podnikov, aj preto nemám tie jedlá nafotené.

Ochutnali sme aj ďalšie lokálne jedlá. Výbornú hustú polievku z maslovej tekvice, aj rybaciu aljotta, ktorá silne pripomínala halászlé. Výborné boli mušle, ako inak s kapari, ktoré sa na ostrove pestujú. Chutné boli aj maltské macaroni (na fotke vyššie). Ide o mandľové pečivo, podávané väčšinou pri sviatkoch. Výborné ku káve. Ocenili sme aj miestne víno. Po predošlom období dovozu talianskeho hrozna sa tu konečne rozbehla domáce pestovanie a kvalitné vína sú na každom kroku. Netreba sa báť, dať si v podniku hoci aj rozlievané. Neurazí.

Navyše, nefungoval ani barometer typu – poďme tam, kam chodia domáci. Až príliš často sme ich videli napchávať sa práve tou pizzou

Turizmus sa teda nepodpísal len pod pizzu a iné „vynálezy“ modernej rýchlej gastronómie. Podpísal sa aj na tradičných jedlách. Nutne porovnávam s Korzikou. Tam by od samej hrdosti ruka odpadla miestnemu, keby mal odfláknuť jedlo, ktoré servíruje, hoci aj Angličanovi. Tu to miestni pokojne flákali, pretože turista tomu aj tak nerozumie a nakoniec to beztak všetko spláchne pivom. Tak načo sa snažiť. Navyše, nefungoval ani barometer typu – poďme tam, kam chodia domáci. Až príliš často sme ich videli napchávať sa práve tou pizzou a hranolkami. Takto sme sa popálili s troma reštauráciami v Xlendi (dve z nich sú na nočnej fotke vyššie). Napriek tomu, že dovolenka nebola príliš drahá, najdrahšou položkou boli fajnovosť nášho vlastného jazyka a neustály pokus/omyl.

Z Goza sme si priniesli dva cenné úlovky. Jedným je kniha od Pippa Mattei – 25 Years in Maltese Kitchen. Z toho, čo som vyrozumel, tak Philippa je miestna televízna kulinárska diva a táto kniha to len potvrdzuje. Rozdelená na osem kapitol, obsahuje všetky lokálne špeciality, ale napríklad aj oblúbené recepty jej rodiny. Kniha stojí okolo 20€ a rozhodne stojí zato, mať ju ako suvenír.

Pripájam jeden recept z knihy, na maltské macaroni (na fotke v knihe).

Zmiešajte mleté mandle s cukrom. Zľahka ušlahajte z bielkov sneh, do ktorého pridajte obe esencie. Zmiešajte so zmesou mandlí a cukru, výsledkom bude pomerne suchá zmes. Na plech položte papier na pečenie a dvoma lyžicami vyformujte guľky, ktoré poukladáte na plech. Do stredu navrch zatlačte celú mandľu a nechajte piecť v predohriatej rúre pri 180ºC asi 12 až 15 minút. Po vybratí z rúry nechajte vychladnúť. Môžete uskladniť v tesnej nádobe alebo aj zamraziť.

Druhým úlovkom bola forma na ravioli za 10€. S použitím nerezového mlynčeka na cestoviny sa touto formou dajú rýchlo a efektívne porobiť ravioli s najrôznejšími plnkami. Od syra, cez špenát, tvaroh až po mäso. Použitie je jednoduché. Na formu sa položí tenký plát cesta, do jamiek sa povtláča plnka, to celé sa prikryje ďalším plátom cesta a povaľká priloženým drievkom. Ozubený okraj navyše oddelí jednotlivé ravioli. (V rámci iného článku prinesieme aj video.)

Či by sme išli na Gozo ešte raz? Napriek zdanlivému gastronomickému neúspechu áno. Dobré jedlo a domáce suroviny tam musia byť niekde schované, len mať viac času hľadať ich.