Pár viedenských gastronomických „inštitúcii“

V rámci návštevy majstrovstiev sveta baristov vo Viedni sme sa boli trochu poprechádzať po Viedni. Na kávu k Hawelkovi, na sacherku k Demelovi a na večerný Naschmarkt.

Na kávu k Hawelkovi

Ako prvé sme mali namierené do Café Hawelka. Známy podnik neďaleko Stephansdomu založil Leopold Hawelka so svojou manželkou Josefine. Najprv v roku 1936 ako kaviareň Alt Wien na ulici Bäckerstraße a o 3 roky neskôr Café Ludwig na terajšej Dorotheergasse. Potom prišla vojna a podnik znovu otvorili v roku 1945. Pán Hawelka v ňom sám varil kávu a jeho manželka piekla buchty.

Prečo je taký špeciálny? Pre svoju históriu a rodinnú tradíciu. Postupne tu pracovali tri generácie Hawelkovcov. Z podniku sa postupne stal podnik viedenskej umeleckej scény. A samozrejme štamgastov.

Interiér naozaj dýcha starinou a tú pocítite aj nosom ako miernu zatuchlinu. Sú tu mramové stoly a kopec tonetiek. Jedna stena je olepená plagátmi s aktuálnymi kultúrnymi akciami. A v jednom rohu sedí partia starších štamgastov. Dišputujú o tom, ako mladá generácia przní ich milovanú „echt Wienerisch„.

Čašník nie je žiaden mladý chalan, ale pán v klasickom čierno-bielom odeve. S bločkom v ruke pohotovo vezme našu objednávku. O chvíľu máme na stole tri espressá, dve melange a jednu vodu (19,90€). Káva je v širších šálkach, ale espresso napriek tomu nemá v creme dieru. Melange je káva s mliekom. Je bublinkovo napenené, s veľmi umelecky poňatým pokusom o srdiečkový latteart. Chuť? Priemerná.

Tento podnik zrejme nie je ani tak o káve, ako o spomínanej histórii a atmosfére.

Tento podnik zrejme nie je ani tak o káve, ako o spomínanej histórii a atmosfére. Oceniť ju možno vedia viac štamgasti ako bežný návštevník. Chvíľu posedíme, vzdáme hold človeku, ktorý robil svoje remeslo toľko rokov, pozeráme ako plynie čašnícky čas a pomaly sa poberáme ďalej.

www.hawelka.at

Obložené chlebíčky u Trzesniewskeho

Keď sa vyberiete od Hawelku naspäť k Stephansdomu po Dorotheergasse, možno vás prekvapí zvláštny podnik. Na ulici má niekoľko vysokých stolov a pri nich postávajú dámy v najlepších rokoch. Z minikrígľov pijú osminku piva a jedia obložené chlebíčky (1€ / ks). Práve ste našli ďalšiu viedenskú inštitúciu, Trzesniewskeho. Nie hociakú, história podniku siaha až do roku 1902. Chlieb si samozrejme pečú sami a nátierky sú od výmyslu sveta. Vajíčková, uhorková, syrová, papriková, pikantná, tuniaková. Čistá nostalgia.

www.trzesniewski.at

Eduard-Sacher-Torte u Demela

Vrátime sa opäť k Stephansdomu a zájdeme do inej uličky. Mierime k slávnej cukrárni Demel. Čo som počul, tak práve táto cukráreň si nárokuje právo ponúkať pravú sacherku. Franz ju síce vymyslel, ale dieru do sveta s ňou nespravil. Až jeho syn Eduard, ktorý praxoval u Demela, recept vylepšil a urobil z nej dezert ako ho poznáme dnes. Demel ju začal predávať, neskôr jej výrobu spustil aj Hotel Sacher. Samozrejme, oba podniky sa dlho naťahovali za prsty pri slovíčku Das Original. Aj pri tom, kde má byť použitá marmeláda. Skončilo to tak, že Hotel ponúka Original Sachertorte s vrstvou marmelády pod polevou a uprostred cesta. Demel volá svoju tortu Eduard-Sacher-Torte a marmeládu dáva len pod polevu.

V tomto zmysle sme sa teda vybrali práve k Demelovi, aby sme ochutnali Eduardovu verziu. Podnik vás privíta presklenou vitrínou, kde si môžete pozrieť ponuku zákuskov. O niečo ďalej je krátky barový pult, za ním kávostroj. Keď budete pokračovať, prídete k presklenej prevádzke, kde uvidíte cukrárov priamo pri práci. Je tu zakázané fotiť a podvečer sme v prevádzke videli len málo personálu a akcie.

Schodiskom sa dostanete na ďalšie dve poschodia, kde si môžete vybrať sedenie. Zostali sme na prvom poschodí a počkali na obsluhu. Staršia dáma nám podala ponukové lístky a onedlho sa nás prišla opýtať, čo sme si vybrali. Voľba padla na dve sacherky, malú demelovú tortičku a jablkovú štrúdľu (12,80€).

Jablková štrúdľa bola vraj vydarená. Teplá, nie presladená, bolo v nej cítiť strúhanku. Najlepšie vyznela malá demelová tortička. A sacherka? Ako by som to slušne… Debakel. Bola príliš suchá (vážne) a dovolím si povedať, že horšia ako som jedol u Laurenta alebo aká sa občas podarila mojej babinke. Pre vysvetlenie, v bratislavskom Laurentovi sa to samozrejme nevolá sacherka, ale miestny cukrár robil predtým niekoľko rokov práve u Demela.

Zákusok nezachránil ani fakt, že marmeláda bola roztiahnutá pod celou polevou, teda aj na bokoch. Ani fakt, že poleva bola mimoriadne hrubá a parádne presladená. Absencia šlahačky tomu celému nasadila korunu a nezachránil to ani pohár čistej vody, ktorý sme k dezertom dostali. Ako vravím, obrovské sklamanie. Zdá sa, že možno je tá torta naozaj lepšia u Sachera…

www.demel.at

Naschmarkt

Pokiaľ ste pobehali všetky kúty Viedne a smerujete navečer na Naschmarkt, nebuďte prekvapení, ak nájdete stánky zatvorené. Naschmarkt funguje takpovediac na dve smeny, má totiž dve dlhé uličky. Prvá počas dňa slúži ako známe a pestré trhovisko. A keď stánkari k večeru zavrú, v susednej uličke sa všetky reštaurácie naplnia ľuďmi. V ponuke bolo hojne rýb a popíjal sa strik. Inak rušná atmosféra, rovnako rušná ako počas dňa.

Info

Ak sa vyberiete do Viedne vlakom, veľká časť dopravy bude jednoduchá. Spiatočný lístok z Bratislavy stojí 11€ a s doplatkom 3,50€ budete mať zároveň lístok na viedenskú MHD v prvej tarifnej zóne. Vlakom sa zároveň dostanete takmer do centra, takže nakoniec tú MHD ani nebudete potrebovať. Ibaže sa zatúlate počas dňa ďalej a budete príliš unavený vrátiť sa naspäť. Potom vám ale môže stačiť obyčajný lístok na metro za 2€. Pešo k Stephansdomu je to asi 2,6 kilometra.

Do Viedne sa môžete vybrať aj autom. Pozor na parkovanie na ulici, mnohé z oblastí sú označené ako Kurzparzone a smie sa tam parkovať maximálne 2 hodiny. Inak je parkovanie riadna palica. Prvých 90 minút 3€, každá ďalšia polhodina 1€. Ďalšia možnosť je dostať sa k Pratru. Je tam čerpačka Shell a hneď za ňou súkromné parkovisko, kde sa platí 5€ na celý deň. Ak bude plné, prejdite asi 200 metrov a nájdete hneď pod kolotočmi ďalšie podobné parkovisko za 6€ za celý deň. Tam sme nechali auto my a prešpacírovali sa cez polovicu Viedne až k centru. Pohodlné topánky sú teda povinná výbava, k Stephansdomu sú to asi 4 kilometre.

Tretia alternatíva je bicykel. Viedeň je mimoriadne dobre poprepájaná cyklistickými chodníkmi. Sú tu dokonca aj požičovne bicyklov. Platí sa pri termináloch kartou, bicykel môžete po jazde odparkovať aj na inom stanovišti.

P.S.

Jeden postreh. Na našej ceste sme nenatrafili na jediný podnik, ktorý by smrdel. Práve naopak, príliš často nás dnu vábila vôňa. Skrátka mi porovnanie s tunajškom dalo do nosa…

Čo ste zažili vo Viedni vy? Máte ďalšie „inštitúcie“ do zoznamu? Napíšte dolu do komentárov.