Slovak Food Festival 2011 – smer je správny, len bacha na detaily

Máme za sebou prvý food festival tejto sezóny – Slovak Food Festival na Bratislavskom hrade. Veľa mäsa, stánky so špecialitami slovenských regiónov a fínski hokejoví fanúšikovia.

Na festival som sa vybral spolu s foodstylistom a fotografom Mirom Kubečkom v piatok, hneď po jeho otvorení. Niektoré stánky sa ešte len prebúdzali k životu, atmosféra bola ale uvoľnená a bez stresu. Bolo tu dosť slnka, len vietor kmásal stánky a robil zimu. Festival bol rozložený rovnako ako v predošlom, prvom ročníku. Uprostred trávnika bola scéna, kde sa konali rôzne akcie a prezentácie. Zdalo sa mi, že tu bolo oproti minulému roku viac lavíc a stolov, kde si ľudia mohli v pokoji sadnúť a zjesť kúpené jedlá. Potešilo ma, že tu bolo stále rovnako veľa personálu, ktorý sa staral o čistotu. V divokom vetre to bolo naozaj nutné.

Systém lístkov sa prakticky nezmenil, za 12 euro ste dostali 10 festivalových korún. Kto nechcel minúť toľko peňazí, mohol si kúpiť polovičnú verziu, za 6 euro 5 festivalových korún. Za zálohu sme nafasovali vidličku a vybrali sa ochutnávať.

Hladný a s vidličkou v ruke

Konečne bez auta, začal som aperitívom. V Marsen Fruit Distilery som ochutnal ich nový bylinkový likér Kaliber. Niečo medzi fernetom a becherovkou. Možno trochu sladšie, ale inak príjemné pitie. Mladý someliér vo Wine Planet mi dat zasa ochutnať suchý sekt od Freixenet. Popri tom som sa dozvedel, že prvý oficiálne opitý človek bol vraj Noe. Áno, ten s archou. Zjedol nakvasenú bobuľu hrozna a točihlav bol na svete…

Žalúdok patrične pripravený, vybral som sa do prvého stánku. Casa Inka, peruánska reštaurácia, mi naložila za 2 festivalové koruny ich anticuchos. Išlo v podstate o špíz z kuracieho mäsa a hovädzieho srdca, doplnený o jemne pikantnú salsu, zemiaky a list šalátu. V stánku ešte nemali všetko pripravené, ale obsluha bola milá a jedlo bolo dobre dochutené.

Ďalšie na zozname boli stánky regiónov. V Oravskom a Liptovskom mi jedlo naložil šéfkuchár Peter Ďurčo zo Žiliny. Kto ho nepozná, je to jeden z mála známych šéfkuchárov, ktorý aj vlastní podnik, v ktorom varí. Naložil mi fašírku s bylinkami, zemiakovými šúlancami a červenou cibuľou na víne. Slušná porcia stála opäť 2 festivalové koruny. Jedlo bolo chutné, ale podozrievavo som zazrel na úžasné nové oranžové logo Unilever Food Solution v pozadí stánku.

S jedlom som sa vybral pozrieť, čo sa deje na festivalovej scéne. Bol na nej Peter Justin Topoľský s kuchárom, ktorý prezentoval Kenwood Cooking Chef. Je to kuchynský robot spojený s indukčným varením. Spoločne robili automatické rizoto. Čiže len pridávali suroviny do stroja. Mal som pocit, že o jedle tu rozpráva hokejista alebo človek z teleshoppingu a nie šéfkuchár. Samé proste, čo-sa-týka a podobne. Šou našťastie vylepšil Vojto Artz, ktorý rizoto popísal rozumnejšie a jasnejšie. Milé však bolo, že na záver si mohli prísť ľudia k pódiu zobrať vzorku a ochutnať, čo sa vlastne na scéne pripravovalo. Potešilo ma tiež počuť zo scény čosi o tom, že by sa malo menej soliť a nechať tak viac vyniknúť prirodzené chute surovín.

Ako sme sa tak motali ďalej, narazili sme na stolík plný koláčikov quiche. Robí ich FoodBar, malý a fajn prírastok caterignového jedla. Rozmýšlali sme nad ďalším jedlom a uvedomili si, že sa nám to začína utešene „zvrhávať“ na mäsové orgie.

Pristavili sme sa v stánku hotel Amadé Château a Villa Rosa. Hneď nás oslovil šéfkuchár z posledne menovanej, Imre Bidics. Ani lámaná slovenčina mu nezabránila v tom, aby bol srdečný a bezprostredný: „Poď, ochutnaj naše jedlo zo Žitného ostrova. Prídeš k nám do Dunajskej Stredy a ochutnáš naše špeciality zo Žitného ostrova.“ Komu tento šéfkuchár nič nehovorí, mal by sa hanbiť spolu so mnou. Imre Bidicz vydal knihu s Andrejom Bičanom. Nezľaknite sa obskúrneho obalu, Imre je tuším ako jediný na Slovensku členom Slow Food. Vyspovedal som ho o surovinách. Všetko má vraj od miestnych farmárov a poľovníkov, najbližšie sa chystá robiť vlastné paštéty. Pýtal som sa ho, či nemá problém s kolísajúcou kvalitou surovín. Zopár šéfkuchárov som počul sťažovať sa, že slovenskí dodávatelia majú problém zabezpečiť pravidelnú dodávku aj kvalitu. Imre nesúhlasne krútil hlavou. Odpovedal, že od toho má všetko sezónne. Predáva skrátka len to, čo aktuálne zoženie. Dosť na tom, ochutnal som jeho bravčovú panenku a malú klobásku (2 kupóny). Smelo môžem prehlásiť, že to bolo to najlepšie, čo som na festival jedol. Jemnučké a šťavnaté mäso (na titulnej fotke). Stánok ponúkal aj farebné francúzske macarons.

Ďalej sa dalo pokračovať zasa len mäsom. V stánku Hotela Thermia z Piešťan sme si dali hovädzie líčka na zelerovom pyré. Mäso sa takmer rozpadávalo, opäť dobre zvládnuté jedlo.

Chcelo to dezert. Opäť som zašiel medzi regionálne stánky. V Malokarpatskom sa spojili s Roxy Cateringom a naservírovali mi tvarohovú guľku so slivkami (2 kupóny). Boli chutné, ale na môj vkus trochu suché. Namiesto toho sme ešte pozreli zvyšok. U Zeleninárov napríklad mladý Tomáš Vida (mimochodom šampión vo fruit carvingu) práve vyrezával ružičky do vodného melóna.

Na záver sme sa ešte pristavili v stánku Hotela Marlene. Mali v ňom gril s originálnym dizajnom. Predstavte si klasický veľký gril, ku ktorému je ešte zboku privarená malá údiareň. Týmto spôsobom môžu chystať veci na pahrebe, ale zároveň udiť napríklad bravčové kolená.

Musíme porovnávať

Festival vo veľkej miere ovplyvnili majstrovstvá sveta v hokeji. Vo všetkých smeroch. Veľa reštaurácii odmietlo účasť kvôli tomu, aby sa mohli venovať fanúšikom. Organizátori tiež určite počítali s masívnejšou účasťou fanúšikov. Neviem nakoľko im tento kalkul vyšiel, ale chýbajúce reštaurácie organizátori nahradili stánkami s regionálnym jedlom. Zmenu kvitujem. Festival sa vďaka tomu viac priblížil k prvej časti svojho mena, teda že je Slovák. Áno, stále tu bolo sushi a argentínske stejky, ale už menej ako minulý rok. Spomínaní fanúšikovia tu nakoniec boli. Stretli sme zopár Rusov a Fínov. V kľude popíjali pivko a oddychovali.

Hneď po prvom obhliadnutí stánkov a ponuky sme si všimli dve veci. Mnoho jedál stálo menej. Minulý rok stála väčšina porcii 3 festivalové kupóny, tento rok ich bolo veľa za 2 kupóny. Druhé zistenie bolo skôr negatívne. Taniere, na ktoré sa podávali jedlá, boli z mäkkého plastu. Nepríjemne sa prehýbali, pri nakladaní jedla aj pri odnášaní ku stolom. Rok predtým sa používali taniere z pevného plastu.

Poviem to rovno, na festivale mi chutili všetky jedlá, ktoré som ochutnal. Atmosféra bola uvoľnená, ľudia a šéfkuchári milí, nebránili sa ani dlhšiemu rozhovoru. Reštaurácie sa prestriedali, takže som aspoň ochutnal niečo nové. Nevadila mi ani výrazná prevaha mäsových jedál. Zeleninových si varím doma dosť. Ponuka niektorých jedál bola možno až príliš jarmoková, ale rovnako sa dali nájsť aj špeciality z drahších podnikov. Festival splnil presne to, čo sľuboval – piknik s dobrým jedlom na peknom mieste. Asi by som bol príliš náročný, keby som tam chcel mať namiesto oranžových syrov (ktoré sú pomaly na každej výstave) radšej májovú bryndzu a dobre vychladenú žinčicu… Čo chýbalo na festivale vám? Napíšte dolu do komentárov!

Toto sme napísali o festivale pred rokom:
http://www.delikatesy.sk/omrvinky/slovak-food-festival-v-bratislave-4432

Fotogaléria