Týždeň vo Varne (2. diel)

Je ráno a nevyspatí sa snažíme prebrať do nového dňa. Už pri príjazde sme videli množstvo túlavých mačiek, a preto sme aj čakali patričnú nočnú zvukovú kulisu.

Nakoniec sa ukázalo, že problém bol inde. Sprvu som si myslel, že tu má niekto voliéru s papagájmi. Tie nájdete maximálne na pešej zóne, kde sa s nimi dá fotiť. Problém sú čajky. Škriekajú v podstate celú noc, ale najviac o piatej ráno. Ono to ani nie je škriekanie. Dokážu kotkodákať, zavíjať, štekať, mraučať, a potom všetkom aj smiať sa. Kam sa hrabú papagáje alebo austrálske kookaburry.

S rozlepenými očami plníme moka kávovar a časť osadenstva vyráža pátrať po pekárni. Nachádzame len malé okienka s obmedzenou ponukou. Väčšinou tu majú burek a zopár sladkých čokoládových rožkov. Nie všade je aj chlieb. Pozorujem, čo si berú domáci. Väčšinou je to геврек (gevrek) s ayranom. Gevrek je pečivo v tvare kruhu, akoby väčši bajgel, bohato posypaný sezamom. Má sladkastú chuť a čerstvý je vynikajúci. To už nemôžem povedať o хляб (chlebe). Buď je to tehlička bieleho vatového chleba alebo štvorec podobnej konzistencie. Rozdiel je len v kôrke, štvorcový ju má chrumkavú. Gevrek stál 0,60 a chlieb 1,50 leva.

Cestou do mesta vykukávam kaviarne a zisťujem, že kávová kultúra tu znamená automaty so značkou Lavazza. Sú všade, pri stavenisku, upostred rušného bulváru vo výklenku domu, pri pekárni. Niekde je pri nej malý pultík, kde si vysŕkajú zákazníci kávu, inak si ju vezmú v papierovom kelímku so sebou. Alebo je tam postavená chladnička s nanukmi blízkeho bufetu, ktorá slúži ako improvizovaný barový pult.

Kávu tu samozrejme popíjajú aj v podnikoch. V meste to bolo pomerne často kasíno, ktoré má vonkajšiu terasu a na nej plno. V bočných uličkách pod vysokými starými stromami, ktoré sa atmosférou podobali tým parížskym, sme natrafili aj na príjemné bistrá aj hipsterské podniky s filtrovanou kávou.

Hneď popri pešej zóne je trhovisko. Je to jedna dlhá ulička, kde nájdete fantastickú zeleninu a ovocie. Sú tu aj do ruličiek zvinuté viničné listy, čerstvé vňate a korenie. Na konci predávajú babky ručne pletené ponožky. Navlas rovnaké nám robí už roky naša starká. Videl som aj stánok s učebnicami. U jedného otca so synom sme si kúpili veľký žltý melón aj polovicu obrovskej červenej dyne. Stálo nás to 11 leva, čo je niečo málo cez 5 Euro. Veľké mäsité rajčiny tiež stáli za to. Všetko domáca produkcia, žiadne neduživé paradajky bez chuti a vône. Presne pre toto sa Bulharsko oplatí.

Konečne sme sa dostali na pláž. Nič nové, znova tu fúka a z neďalekého plážového baru Punta Cana už počuť hudbu. Zapichli sme do piesku svoj slnečník vedľa starého plavčka a išli sa kúpať. Po chvíli vidíme, ako náš modrý slnečnýk letí kade ľahšie. Kým sme stihli vybehnúť z vody, chytil ho plavčík, ale nechystá sa nám ho vrátiť. Namiesto toho mi rukou naznačí, nech sa dívam. Rýchlym a kývavým pohybom ho zapichne tak hlboko, ako sa mne predtým nikdy nepodarilo. Poďakujem mu za fintu a odchádzam naspäť do mora.

Hodiny plynú, kukurica je zjedená a na pláži sa objavili túlavé psy. Zrazu počujem zvuk elektrického iskrenia. Obzriem sa a vidím, ako sa starý plavčík oháňa paralyzérom a cvaká ním výhražne na psov. Tí okamžíte chápu a poklusom sa pracú z pláže preč. Keď spomínam ten elektrický výboj. Raz, cestou k pekárni, som videl pred jedným obchodom majstrov. Robili prerábku a niečo na ulici zvárali. No, nenazval by som to celkom zváraním. Boli len v šlapkách, na hlave žiadna kukla a už tobôž nie rukavice. Ako teda zvárali bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov? Jednoducho, kratučkými výbojmi prúdu. Akoby do kovu len ďobali. Keď mu to tam zostalo dlhšie svietiť v oblúku, otočil len hlavu bokom. A súdiac podľa pohľadu na niektoré bytovky to v Bulharsku vyzerá podobne aj u elektrikárov. Káble som videl visieť kade-tade, bez izolácie alebo jednoducho len tak useknuté či inak trčiace zo stien.

Po návrate z pláže sme si spravili rýchlu večeru, cestoviny s čerstvou zeleninou a k tomu шопска салата (šopský šalát). Syr na tento známy šalát sa tu predáva vo veľkých kockách. Najmenšie balenie bolo 400 gramov, ale väčšina mala cez 600. Majú tu aj jogurty a smotanu, ale márne som hľadal kefír. Zato som našiel 500 ml kelímok, kde som vylúštil z azbuky nápis kyselo mljako. Nakoniec sa ukázalo, že ide o hustý jogurt. Nie ten krémovo-tekavý, ale skôr taký pevný, z akého sa dá aj lyžičkou odkrojiť. Chutil skvelo.

Keď už som pri potravinách, aj Bulharsko je plne kolonizované nemeckou trojkou Kaufland-Lidl-Billa. A tam rovnaký sortiment, ako u nás. Jediný rozdiel sú lokálne mliečne a mäsové výrobky, trochu ljutenice a bulharské pivo Zagorka. Rozdiel je ešte v tvare predajní. Väčšina je postavená tak, že dole je parkovisko a nad ním je samotný supermarket.

Po večeri sedíme na balkóne a pozorujeme život vo vnútrobloku. Naši priatelia spomínajú, ako sa tam ešte ako deti hrali na detskom ihrisku a kolotoči. To už medzičasom nie je pravda, sú tu len stromy, opustené pieskovisko a zopár pozbíjaných hokedlíkov na sedenie, kde si kráti čas miestna mládež.

Na balkóne sa nám sušia veci z pláže, je už neskorá noc a my sa ešte stále potichu rozprávame na balkóne. Zrazu počujeme funenie. Prvá myšlienka – niekto tu niekoho asi oprel. To sme totiž zažili pár dní predtým priamo na pláži. V mori si to takto rozdával jeden starší pán s mladšou dámou. Nenápadko sme vykukli za osušku a tam ti mladý na chodníku robí kľuky ako o život. Automaticky začnem počítať – 20, 30… nakoniec to dotiahol cez 40. Keď docvičil, vzal si tašku a pobral sa ďalej svojou cestou. A my tiež, konečne sa vyspať…