Spolu s kolegami máme za sebou ďalší pracovný víkend a s ním aj nový diel seriálu o chodení po Slovensku. Cesta sa začala v Žiline sobotné ospalé ráno v kaviarni na Mariánskom námestí a ďalej pokračovala popri Hričovskom kanáli smerom na juh.
Materidúška
Prvá pišpauza bola pri Hliníku nad Váhom. Na pravej strane cesty kolegovia zbadali uprostred vysokých ihličnanov akúsi stavbu s dórskymi stĺpmi. Vysvitlo, že je to starý židovský cintorín s pováľanými kameňmi a grafiti. S presvitajúcim jesenným slnkom mal zvláštnu a krásnu atmosféru. Zaparkovali sme vedľa mosta, a keď sme vystúpili, do nosa mi udrela silná vôňa tymiánu, presnejšie materinej dúšky. Rástli jej tu celé trsy a pár kilometrov skôr som na podobnej lúke videl voľne sa pásť stádo kráv. Teraz som sa pre zmenu na dúške pásol ja a nazbieral z nej domov na ušušenie. Na čo ju použijem? Pomrvenú ju pridám do mastnejších jedál. Pomôže pri ich trávení.
Salaš v Nimnici
…nachádzame sa na salaši. To nám však nijako nezabránilo v tom, nájsť v jedálnom lístku grilovaný stejk z lososa.
Ďalej sme pokračovali cez Bytču a Podhradie až do Nimnice. V tejto malej obci sú kúpele a niekoľko šípiek ukazovalo na blízky salaš. Hlad sa už pomaly začal ozývať, tak reku, skúsime to írečito. Salaš je dobre značený a asi 1,4 km od obce smerom do hory. Prostredie príjemné, rovnako tak zariadenie reštaurácie. Keď prišla usmievavá servírka, začali sme sa vypytovať na brynzu. Vraj je už po sezóne, takže nám ju nemá ako predať, ale ponúkla niekoľko syrov, ktoré majú k dispozícii. Prišiel rad na výber jedla. Aby sme si pripomenuli, kde sa nachádzame, boli sme na salaši. To nám však nijako nezabránilo v tom, nájsť v jedálnom lístku grilovaný stejk z lososa. Vybrali sme sa tradičnou cestou a objednali si slepačí vývar (1,10 €) a furmanské halušky (3,60 €). Akosi inštinktívne som si pre istotu dal aj borovičku s horcom. Slepačí vývar bol v skutočnosti bujón, ktorý bol poprášený hrsťou sušenej petržlenovej vňate a v ňom bolo zopár kúskov suchého mäsa. Ani náznak silného vývaru z kostí a slepačieho tuku. Podobne na tom boli halušky. Múka v nich jednoznačne porazila zemiaky, takže som bol rád za spomínanú borovičku, aby som mohol obe jedlá ako-tak stráviť. Traja ludia sme dali za polievky a halušky spolu s pitím spolu 14,40 €. Zo salaša mi ostala v hlave filozofická otázka – Ako môže niekto na Slovensku dobre pripraviť cudzokrajné jedlo, keď nevieme pripraviť ani naše vlastné špeciality…
Trenčín – Hotel Tatra
Cesta sa pomaly vinula ďalej na juh a blížil sa podvečer, tak sa v nás ozvala chuť na kávu. Na trase sme mali Trenčín, tak som navrhol pozrieť sa na klasiku – Hotel Tatra. Zaparkovali sme v meste a prešli sa cez Palackého smerom k hotelu. Cestou sme minuli niekoľko nových kaviarní, kde podávali menej bežné talianske značky kávy. Všetky však zívali prázdnotou, môžno kvôli voľbám alebo predĺženému víkendu. Samotný hotel Tatra bol nás privítal bohatým zlatým zdobením. Vo vnútri je hneď niekoľko možností občerstvenia sa. Spomedzi Brasserie Paris a Kaviareň Sissi sme si vybrali tú posledne menovanú. Takto bohato zdobený interiér asi neosloví každého, ale svojím spôsobom patrí k histórii a charakteru hotela. 
Personál bol prívetivý, objednali sme si kávy. Na stôl prišla Julius Meinl a teraz sa sám zháčim, keď toto napíšem – bola to moja prvá dobrá Meinl káva. Samozrejme, možností je viacero. Buď som nepil veľa káv tejto značky, alebo sa jej inštinktívne vyhýbam, alebo platí čo som napísal vyššie – že toto bola dobrá šálky kávy. Hneď po objednaní som sledoval čašníčku a počúval zvuky spoza baru. Čerstvo namlela kávu a použila tamper, hneď body k dobru. Aj keď neobľubujem kávu praženú na ľahký viedenský spôsob a svetlunká crema ma vonkoncom neoslovuje, toto bola príjemná a ľahučká káva na poobedie a ničím neurazila moje zmysly. Naopak.
Trnava
Po Trenčíne nás čakala už len konečná zastávka – Trnava. Odparkovali sme na Štefánikovej a pokračovali pešo na nosom. Cestou sme minuli reštaurácie Aura a U hladného býka. Obe nás dnu „lákali“ neskutočným smradom vysmážaného jedla, tak sme pokračovali ďalej. Po počiatočnej skepse sme sa nakoniec rozhodli navštíviť Radničnú reštauráciu na Hlavnej ulici. Vnútri sme sa po schodoch dostali do príjemnej pivnice, kde nás privítal žoviálny čašník. Jedálny lístok bola podobná „rozprávková kniha“, ako v tucte iných slovenských reštaurácii, preto sme opäť dali prednosť klasike. Kolegovia si objednali wienner schnitzel z kuracieho so zemiakmi (9 € + 1,30 €), ja zasa morčacie na prírodno bez prílohy (8 €). Šnicla, musím uznať, bola chutná, voňavá a mäkkučká. To isté sa žiaľ nezadarilo so zemiakmi. 
Mal som pocit, že ich výber podliehal skôr cene ako druhu. Moja morčacina bola kdesi v strede. Navrchu chytila trochu tmavšiu kôrku, ale inak to ešte celkom stihla ku stolu predtým, než by stihla uschnúť. Čašník sa o nás primerane staral a atmosféra bola príjemná. Výsledný účet bol 31,60 € spolu s jedným pivom, vodou a deckom bieleho. Aj keď kvalita šnicle bola výborná, som trochu rozpačitý nad jej cenou. Za takmer rovnakú sumu sme sa totiž pred týždňom najedli úplne luxusne traja vrátane polievok a hlavného jedla – kačaciny. Ale to je na iný článok.
Predošlé diely seriálu o víkendovom Slovensku:
Víkendové Slovensko: Banská Bystrica
Ak máte chuť pozrieť sa na presnú trasu našej cesty, kliknite na túto mapu:
View Víkendové Slovensko: Žilina, Nimnica, Trenčín a Trnava in a larger map
navrhujem nosit z domu bento box.
ja som porozumel tejto recenzii takto: niekto vyrazil mimo Bratislavu, cely cas sa snazil najst chutne a zdrave jedlo, skoncil so sniclou a niecim so slaninou. zivotu nebezpecne.
ked si to spojime s Laurinou recenziou kulinarskej Bratislavy, tak veru smutny obraz Slovenska.
nieco ako ked Noe posielal holubicu a ona sa vzdy vratila a bolelo ju brucho?
;-)
pre lepsie vysvetlenie: toto cestovanie je skor o hladani toho dobreho a aj o mapovani slovenskych gastro prehreskov. Samozrejme, ze sanca najst nieco dobre je relativne mala, ale ak to chcem najst, musim skusat, nic ine mi neostava. So slovenskou klasikou dopredu pocitam a podla toho sa aj na cestach stravujem. Ak mam ale pisat recenziu, tak musim vyskusat vsetko. A ak maju niekde dobru sniclu, tak aj ked ja osobne ju nezvyknem jest, rad a pokojne o nej napisem pochvalu. Toto nie je o porovnavani Bratislavy so zbytkom SR ani o hladani nutne najzdravsieho jedla. Nebudem tvrdit, ze mimo BA sa nenajem zdravo, ale ked uz, tak chcem do pekla zazit to, ze si dam na slovenskom vidieku, v slovenskom salasi halusky, ktore su robene rucne a zo zemiakov! Namiesto rozpravkovych knih a oklamanych jedal mohli ponukat 10 zakladnych, ale pripravenych na mieste. Je problem nechat rano kuchara narobit halusky? Nakrajat cerstvu calamadu? Uvarit trebars z kuracich chrbtov a korenovej zeleniny skutocny vyvar?
Na ostatne nastastie existuju potraviny a supermarkety, tam si kupim, na co mam chut a co potrebujem doplnit. Netreba ani bento… Takto som napriklad objavil v chladiacom boxe jablkovo-cviklovu stavu od Relaxu. Nato, ze kupovana, celkom potesila.
Rovnako dobru sluzbu mi spravil v tomto pripade alkohol, samozrejme v spravnej miere a nacasovani. Teda borovicka a poharik bieleho. S travenim jedal, ktore sa u mna skor vymykaju beznemu jedalnicku, som nemal najmensi problem a vikend stravil viac-menej v zaludocnej pohode. Holt, treba sa vedieť vynájsť…
Škoda, že v hoteli Tatra ste zostali len pri káve… kuchyňu tam majú fantastickú, podľa môjho názoru nemá ďaleko od Haute Cuisine a cenovo je pritom porovnateľná s reštauráciou nižšej strednej triedy v centre Bratislavy.
V lete sme tam boli oslavovať manželove narodeniny a za obed pre 4 osoby – predjedlo, hlavné jedlo, dezert, pitie, víno, sme zaplatili 92 €. Zaokrúhlili sme to na rovných 100, lebo čašník bol milý, pozorný a prívetivý. Ani vtedy tam však nebolo ani nohy – čo je škoda.
p.s. Nemajú rozprávkovú knihu, ale naozaj normálny jedálny lístok :)
ahoj
este si to raz pozeram.
dik za odpoved.
clanok je dobry, pekne fotky a pri troche stastia ked sa ozve vela ludi, niekto zalozi kvalitny podnik alebo sa sucasny zlepsi.
rozumiem sklamaniu zo salasa. ja by som okrem najlepsich halusiek na svete cakal este aj zincicu z vyrezavaneho crpaka :-)
ked nad tym este rozmyslam, niekde urcite su schovane okrem tych podpriemerov aj velke kulinarske poklady.
napr. v Apetite pred nedavnom vychadzali jedacke cestopisy okresnych miest. a ked som to docital, raz som uz naozaj sadal do auta a rezervoval hotel, len to potom nejako nevyslo… a to som velky skeptik (hundros po grecky). bol som prekvapeny, ale veril som tym redaktorkam, povedzme ze jedna z 20 cukrarni, kaviarni, restauracii bude poctiva. a tym pozitivna recenzia pomoze.
takze hladaj dalej :-)
DeepGirl: vdaka za tip, nabuduce mrknem restauraciu.
Sim: v Apetite to bola ta Morava naposledy?
myslim ze ma nadchol Liberec.
a inac dik za tip na casopis Jamie. fakt dobre.
To co pisali v Apetite o Morave, konkretne o Mikulove mozem vsetko z vlastnych skusenosti potvrdit ;)
[…] Predošlé diely seriálu o víkendovom Slovensku: Víkendové Slovensko: Banská Bystrica Víkendové Slovensko: Žilina, Nimnica, Trenčín a Trnava […]