Ako chutí strava v nemocničnej jedálni

Väčšinou recenzujeme reštaurácie, podniky primárne určené na jedenie. Sú však chvíle, kedy sa človek ocitne v nemocnici a z rôznych dôvodov je nútený prestravovať sa tam. V jednej takej nemocnici sme sa kvôli radostnému dôvodou ocitli spolu s milovanou. Tak sa stalo, že som si na týždeň zaplatil obedy a večere v nemocničnej jedálni v Štiavnici.

Nebudem písať o nemocničnej strave pre pacientov. Pôjde o stravovanie v jedálni, kam sa chodí stravovať napríklad aj samotný personál nemocnice. Systém mali nasledovný. Najprv musíte ísť do pokladne a kúpiť si želaný počet jedál. Jedlo na celý deň vás výjde 6,60€. Dobré je, že si môžete vyskladať presne tie jedlá, ktoré počas dňa chcete. Keďže raňajky sme si obstarali z kávy a kúpeného pečiva sami, vybral som si len obedy a večere.

Nafasujete teda modré lístočky, na ktoré treba napísať vaše meno a ku každému jedlu aj príslušný dátum. Takto označené ich treba zaniesť dolu do jedálne vedúcemu, ktorý vaše jedlo zaradí do plánu varenia. Príjemné bolo, že celé vybavovanie sprevádzala ochota a úsmev personálu, takže byrokracia neodradila hneď na začiatku.

Obed o 12:00, večera o 17:00. Ak ste zvyknutí jesť v iných časoch, máte smolu.

Od tohoto momentu ste vyzbrojený modrými lístočkami a môžete sa začať stravovať. Zo začiatku vás môže prekvapiť trochu vojenský režim. Obed o 12:00, večera o 17:00. Ak ste zvyknutí jesť v iných časoch, máte smolu. Alternatívne si môžete v danom čase vziať jedlo so sebou a zjesť neskôr. Na druhej strane, ak bývate v nemocnici, nemáte väčšinou nič iné na práci, takže sa režimu skrátka prispôsobíte. Pri jednotlivých jedlách dňa nemáte na výber, vždy je navarené len jedno jediné. Vďaka tomu napríklad vegetariáni nemajú alternatívu, ak je v daný deň niečo mäsité.

Prvá návšteva. Idem do suterénu, kde je jedáleň. Zvoním na ťažké kovové dvere, po chvíli mi otvára kuchárka. Prechádzam ďalej a vidím do celej kuchyne. Kuchárky ešte nakladajú jedlo pre pacientov, ja som sa postavil k okienku so svojím lístkom. Skontrolujú meno a idú mi nabrať polievku. Je ešte v obrovskom hrnci na sporáku. Naberú mi do misy a postavia predo mňa s obrovskou naberačkou. S misou odkráčam vedľa, je tam malá jedáleň. Servis samozrejme nečakajte, z vitríny si vezmete riad s príborom a oblúžite sa sami. A polievky si naberiete, koľko vám chutí. Najmodernejšie to tu nie je, ale vždy tu je čisto a poriadok.

Prvý krát sme jedáleň otestovali spoločne s milovanou. Mali vaľkanú štrúdlu, jablkovo-makovú. Každý z nás nafasoval na tanier 6 kúskov. Kuchárkam sa naozaj podarila, mala dobrý pomer plnky aj cesta, upečená tak akurát. Lepšie to popíše už len fakt, že sme z nej dostali poriadny čemer, s takou chuťou sme ju zjedli.

Utorok

Prvý obed bol nasledovný: rascová polievka s pusteným vajíčkom a vyprážaný syr s varenými zemiakmi. Polievka potešila, zápražky akurát, necítim žiadne umeliny. Skrátka normálna, dobrá a klasická polievka. Po nej som sa na hlavné jedlo pozeral veľmi skepticky a rozmýšľal, či som si nemal radšej nabrať za dve žufanky. Ale aj syr vie prekvapiť. Strúhanku si zrejme robia sami zo starých rohlíkov, podľa toho vyprážaný syr vyzeral aj chutil. Žiadna mastná handra, naopak chrumkavý syr. Nemyslel som si, že toto niekedy prehlásim, ale tento syr lepšie chutiť nemohol. Vlastne mohol. Boli k nemu varené zemiaky a… nič viac. Po prvých sústach chrumkavého syra a dobrých zemiakov mi vyschlo v puse. A rýchlo pochopil som, načo sa na toto jedlo cápe tatárka…

Keď som bol na odchode, ešte ma zhaltovala kuchárka. Bol práve štátny sviatok, tak mi rovno nabalila suchú večeru. Dva biele rožky, poľskú paštétu, margarín a nektarínku. Chvalabohu aspoň za tú posledne menovanú. Suché večere majú vždy v nedeľu a na spomínané štátne sviatky.

Streda

Na obed v stredu bola karfiolová polievka a kuracie s ryžou. Polievka opäť vydarená, základ bol z paprikovej zápražky. Kura s ryžou predstavovalo statočnú porciu jedla. Mäso bolo pečené na vlastnej šťave. Tam nie je čo pokaziť. Bolo akurát šťavnaté aj dochutené. Ryža bola priemerná. 

Na večeru boli v ten istý deň špagety so syrom a kečupom. Podľa fotky vám to zrejme bude pripomínať jedlo zo študentských čias a možno sa pri pohľade naň aj prežehnáte. Pritom možno jediný problém tohoto jedla je len jeho meno. Totiž, špagety to neboli, bola to vaječná cestovina. Syr bol na počudovanie voňavý a na vrchol toho, kečup zo sáčku. Viem, kečup… Ku cti mu aspoň slúži, že nemal v sebe chémiu a bol od slovenského výrobcu. Nebudem vám nahovárať, že toto bolo najlepšie jedlo na svete. Nebolo. Ale nenechal som ho na stole nedotknuté.

Štvrtok

Ďalší deň začal lepšie. Na obed bola hrachová polievka a segedín s knedľou. Tá hrachová bola v podstate rovnaká ako karfiolová, akurát vymenili hlavnú surovinu. Neuškodilo jej to, chutila stále dobre. Jedinou závadou bolo zbytočne veľké používanie čierneho korenia. Polievky celkovo síce neboli z prášku, ale zato ich nahradil práve štipľavý „popol“.

Segedínu bol opäť plný tanier. Na veľkosť porcii sa tu naozaj nemôžete sťažovať. Segedín by som možno dochutil trochu inak, ale knedľa bola čerstvá a mäso čisté, tak nebudem protestovať.

Piatok

Na piatok som sa vyslovene tešil. Bola fazuľová polievka a dukátové buchtičky s vanilkovým krémom. Polievka ma najprv sklamala. Len ďalšia variácia na polievku s paprikovou zápražkou. Lenže keď som ju ochutnal, musel som uznať, že toto bola najvydarenejšia kombinácia. Dokonca som natrafil na zelerovú vňať, celkovo to bola veľmi vydarená polievka. Voňavá a primerane sýta.

Hlavnou hviezdou obeda boli dukátové buchtičky. Retro, ktoré som naposledy jedol na základnej škole…

Hlavnou hviezdou obeda boli dukátové buchtičky. Retro, ktoré som naposledy jedol na základnej škole. Už vtedy som ho zbožňoval, preto som sa naň teraz tešil. Lačne som pozeral na obrovský plech, v ktorom bol kopec malých buchtičiek. Kuchárka mi z neho nabrala na tanier a preliala ho vanilkovým pudingom. Buchtičky boli čerstvé, nadýchané a miestami chrumkavé. Vanilkový krém tak akurát, ani príliš hustý, ani riedky.

Keďže obed bol sýty, bol som rád, že večera bola o niečo ľahšia. Nemohol som ju zjesť v jedálni, tak som si ju vzal so sebou. Zemiakové placky a jedno jablko. Na prvý pohľad vyzerali placky ako prerastené lievance, ale po ovoňaní bolo jasné. Placky z najemno postrúhaných zemiakov. Chýbalo mi lepšie dochutenie, hlavne cesnakom a majoránkou. Inak bol pomer zemiakov a múky tak akurát, placky boli jedlé a celkom chutné.

Sobota

V polievke konečne zmena! Zeleninová s pečeňovými nudličkami a brokolicový nákyp. V polievke veľa zeleniny aj nudličiek, dobrý dojem ale kazilo trochu väčšie množstvo soli. Hlavné jedlo dopadlo lepšie. Brokolicový nákyp sa kuchárkam podaril, bol akurát prepečený aj dochutený. Zemiakové pyré bez výhrady. Správny výber zemiakov, takže nebolo ani príliš mazľavé, ani zbytočne múčne. Ako príloha strúhaná mrkva v takmer bezpohlavnom náleve. Ale chvalabohu za ňu.

Záver

Poznáte to, keď máte malé očakávania, buď sa nesklamete, alebo vás naopak veľmi prekvapia. Stalo sa to druhé. Ale niekto by mohol namietať, že moje hodnotenie je ovplyvnené vonkajšími faktormi. Celkovou únavou a nevyspatosťou, aj nemožnosťou vzdialiť sa na dlhší čas od nemocnice kvôli inému jedlu. Aj keď vezmem do úvahy tieto veci, stále je tu príliš veľa dobrého, aby sa to dalo prehliadnuť.

V prvom rade ochota personálu. Jednak toho, ktorý mi vydával jedlo, ale aj ďalších ľudí. Často sa stalo, že do jedálne sa prišiel najesť aj niektorý zo zamestnancov. Každý pozdravil, poprial dobrú chuť, podaktorí sa aj usmiali. Ochota sa nestratila ani situáciách, kedy bolo vidno, že kuchárky majú ešte plné ruky inej práce. Takto ochotne často nekomunikujú ani čašníci v bežných reštauráciách.

Vydarené polievky tiež radím medzi silné stránky tejto kuchyne. Bez práškov, klasické, so zápražkou a vždy s kopou zeleniny. Zopár krát síce obmenili tú istú polievku, ale základ bol stále dobrý. Jediné mínus patrí občas zbytočne veľkému používaniu čierneho korenia. Skôr by som sa vybral cestou, akú v niektorých polievkach sami naznačili – dochutenie zelerovou vňaťou alebo inými bylinkami. Bodaj by aspoň takéto polievky varili v každej bežnej reštaurácii.

Možno sa vám zdalo, že mnohé jedlá boli len zo základných surovín a príliš jednoduché. Pre mňa to ale znamenalo, že práve vďaka tomu boli vždy čerstvé a neoklamané. Len ma zamrzelo, že mi občas jedlo museli prihriať v mikrovlnke. Na druhej strane ale chápem, že kvôli dvom-trom stravníkom, ktorí sme tam chodievali jesť, nebudú držať veľkú nemocničnú jedáleň v pozore.

Oplatí sa teda zaplatiť si stravu v nemocnici? V Štiavnici áno. V podstate za smiešne peniaze dostanete čerstvé jedlo a slušný servis. Aj keď niektoré jedlá možno nebudú patriť medzi vaše obľúbené, najete sa prakticky vždy.