Pohranice sú malá dedina kúsok pri Nitre, smerom na Zlaté Moravce. Uprostred je malé jazierko a vedľa bývalý mlyn. Dnes je to reštaurácia, volá sa Mlyn u Anastázie.
Prvý krát sme tu boli, keď sme robili oslavu narodenia nášho krpca. Vtedy nebol čas ani rozum riešiť recenziu, ale boli sme spokojní. S jedlom aj personálom. Po dvoch rokoch sme sa tu zastavili na krátky víkendový obed. Ešte pred samotnou návštevou som mrkol na ich stránku. Špeciálne jedálny lístok, časť Bezmäsité jedlá. Natrafil som tam na mrkvový perkelt aj grilovaný kozí syr s cviklou. Na papieri to vyzeralo sľubne, tak sme šli skúsiť.
Personál som si pamätal ešte spred dvoch rokov. Slečna, ktorá nás obsluhovala, nás usadila na vonkajšej terase. Je to v podstate zlepenec troch rôznych prístreškov, ktoré pridávali postupom času. Spolu sú trochu nesúrodé.
Milovaná si dala margheritu (4,90 €), ja grilovaný kozí syr s cviklou. Ako dezert sme ochutnali tvarohové palacinky (2,50 €) s čučoriedkami a espresso (1,40 €). Čo prišlo na stôl, bolo ako zjavenie. Pizza mala navrchu kolieska rajčiny, mozzarellu aj veľké lístky bazalky. Cesto akurátne tenké aj chrumkavé. Možno som to už niekde utrúsil, ak si objedná moja drahá pizzu, potom vždy len margheritu. Vďaka tejto špecializácii už má niečo odjedené, preto spoľahlivo po pár sústach prehlásila, že v okolí to je zrejme najlepšia pizza akú jedla. Ako povedal Janovic, čo povie moja žena, to platí(m).
Môj kozí syr dopadol ešte lepšie. Na veľkom tanieri boli poukladané hrubšie kolieska grilovanej cvikle, uprostred nich syr, na ňom kúsok šalátu, celé to bolo zľahka pokvapkané pestom a posypané praženými mandľami. Bože, konečne normálne bezmäsité jedlo a nie ďalší smažák. A ešte to aj pekne upravil.
Cvikla bola šťavnatá aj sladkastá, napriek dosť veľkým kolieskam nebola drevnatá. Celé jedlo vyzeralo skôr ako predjedlo, ale vďaka syru bolo dostatočne sýte.
Palacinky boli čerstvé, šľahačka pravá a čučoriedky kompótové. Napriek tomu to jedlu neubralo na chuti. Skrátka klasický a slušne spravený dezert. Káva bola najslabším článkom reťaze. Pena slabučká a chuť na môj vkus prepálená. Ak to v šálke bolo naozaj Danesi, potom v iných podnikoch chutila lepšie.
Obsluha bola kapitola sama o sebe. Po celý čas sa o nás starala, nemala ani problém prihovoriť sa nášmu krpcovi. Po jedle sme odkázali pochváliť kuchára. Pri odchode som sa pustil do krátkej debaty s čašníčkou na tému bezmäsité jedlá. Vravela mi, že pôvodne širokú ponuku budú musieť trochu okresať, pretože všetky jedlá nezvládnu v návale hostí pripraviť. Hovorím jej škoda, chcel som ochutnať aj ten mrkvový perkelt. Nato mi bez zaváhania odpovedala, že ak si budem želať, stačí sa ozvať vopred, prípadne prísť v kľudnejšom čase, a radi mi to jedlo spravia aj keď už nebude na lístku. Toto je presne jedne z tých momentov, ktoré oddeľujú dobrý podnik od zlého.
Z celej debaty som mal navyše pocit, že slečnu tá práca baví. A že sa s nami rozpráva nie preto, že je práve v robote, ale preto, že sa chce s nami baviť. Ešte jedna vec, zabudol som spomenúť, že celú našu objednávku si nezapisovala, ani nič nepoplietla.
Idem ochutnať ten perkelt
Do podniku sme sa vrátili o mesiac neskôr. Prababka mala meniny, preto malá oslava. Volali sme vopred na ich pevnú linku, či náhodou nebudú mať uzavretú spoločnosť. Nikto nám nebral. Onedlho nám ale z podniku volali naspäť, s otázkou čo sme si priali. Neviem, či žijem v rovnakom Slovensku ako vy, ale mám pocit, že takéto detaily ešte stále nie sú celkom samozrejmé. Potvrdili nám, že môžme prísť a spravia nám aj jedlo podľa želania. Bola nedeľa, päť popoludní, akurát vyprevádzali z podniku väčšiu spoločnosť. Opäť sme si šli sadnúť na terasu.
Čašníčka nás obluhovala iná, ale bola rovnako milá aj ústretová. Moja milovaná na svoj výber lístok nepotrebovala, zopakovala si margheritu, starká si dala kuracie medajlónky na nivovej omáčke (7,90 €) a my dvaja s Oskarom sme ochutnali ten mrkvový perkelt (5,30 €). Jedlá v lístku uvádzajú ako kompletné, teda rovno s prílohou, v tomto prípade som ale dostal na výber. Pri slove perkelt som čakal ako prílohu halušky, ale tie vraj nerobia. Oskar teda dostal k svojej porcii pyré a ja varené zemiaky.
Starká jedáva ako vtáčik a možno aj preto má úctihodný vek a čipernosť omnoho mladších. Svoje jedlo si ale pochvaľovala a zjedla ho celé. Pizza potvrdila svoju predošlú pozíciu, ale perkelt bol rozpačitý. Bola to nahrubo nastrúhaná mrkva, orestovaná na väčších kúskoch cesnaku, posypaná trochou syra. Perkelt ani náhodou. Nemalo to ani šťavu, ani papriku. V kombinácii so zemiakmi to bolo tiež trochu rozpačité. Aj keď zemiaky boli v šupe a chutné. Spolu s pyré to chutilo o niečo lepšie. Naozaj nechcem to jedlo za každú cenu zhodiť, zjedol som ho celé a chutilo mi. Len by som zmenil meno a možno trochu viac dotiahol recept. Teda, ak ho niekedy v budúcnosti opäť zaradia do ponuky.
Obsluha bola tento raz zrejme rozjarená po víkendových akciách, takže dojedené taniere nám trónili na stole vyslovene dlho. Ten čas bol o to dlhší, že sa našim smerom pozrela servírka obsluhujúca iné stoly. Nikto sa neobjavil ani vtedy, keď už moja rodina odišla von hrať sa s malým. Chcel som si dať ešte dezert, ale namiesto neho som si vypýtal účet. Spolu s dvoma malými pivami Bernard (každé 0,80 €), minerálkou Rajec a jednou kávou som platil 27,60 €.
Záver
Podnik si dal prívlastok rodinný. Atmosféra tomu aj zodpovedá, určite sa neboja porozprávať sa s hosťom. Rodinný zároveň znamená, že občas niečo unikne ich pozornosti. Na druhej strane tu nechýba ochota urobiť niečo naviac a zvládajú aj niektoré detaily, ktoré sa očakávajú od násobne drahších podnikov.
S jedlom sa snažia a ponuka nie je zbytočne prekombinovaná. Najviac je tu diviny a mäsa, ale palec hore za snahu vyhovieť aj tým, čo ho nejedia. Doteraz nám tu chutilo a vrátili by som sa kedykoľvek.
Mlyn u Anastázie
Pohranice 182
www.mlynuanastazie.sk