Týždeň vo Varne (1. diel)

V Bulharsku sme sa ocitli vlastne náhodou. Pôvodne sme mali ísť do Chorvátska (ako každý rok), ale tento krát nás sem vytiahla rodinná priateľka. Vraj, či s ňou a jej deckami nepôjdeme autom. Tak sme teraz vo Varne, treťom najväčšom meste Bulharska. Bývame na súkromí, zhruba dvadsať minút od mestskej pláže. Bytovka vyzerá ako u našej starkej na dedine, okolie sa už ale podobá na skutočné mesto.

Varna je o trochu menšia ako Bratislava a v jej centre je rušno. Cestou k moru sme najprv prešli veľkú križovatku pred obrovským chrámom Theotokos a ďalej pokračujeme po pešej zóne. Kde tu hrá niekto na gitare alebo klávesoch, občas nás niekto predbehne na elektrickej kolobežke alebo bicykli. Inak je tu pokoj a veľmi príjemná, pokojná atmosféra. A nestretnete takmer žiadneho zahraničného turistu. Smerom k pláži sme prešli okolo niekoľkých krásnych budov v secesnom štýle. Mnohé sú na počudovanie v zachovalejšom stave ako u nás v Nitre na pešej. Pomaly sme sa dostali k parčíku, ktorý nás vedie k morskej hladine. Už tam začína trochu pofukovať a po príchode na pláž už vyslovene fúka. Nie veľmi, ale fúka. A nie jeden deň, ale takmer stále. Na druhej strane sa vďaka tomu dá vydržať horúčava. A väčšie decká sa viac zahrajú vo vlnách. More je naozaj „čierne“. Nie vyslovene špinavé, ale ani také priezračné ako Jadran. Nie sú tu odpadky a nedá sa to povedať ani o pieskovej pláži. Iba tu a tam vidno špaky od cigariet.

Pláž je piesková, lemujú ju biele slnečníky a plážové bary, ktoré vyzerajú ako móla, ktoré niekto zabudol dostavať až do mora. Zároveň vizuálne lemujú zóny s platenými slnečníkmi a lehátkami. Po rozhliadnutí sa si uvedomíte ďalšiu vec – ticho. Žiadne vodné skútre, žiadne nafukovacie morské hrady a žiadna hudba. Len občas vietor doniesie zo vzdialeného baru nejaké tuc-tuc. Ani na mori nevidno žiadne drahé jachty a za celý deň sa okolo preženie len zopár windsurfov. V diaľke plávajú veľké tankery. Starý plavčík si pokojne pospáva a píska len vtedy, keď sa mu niekto dotkne červenej bójky v mori. Tou „bójkou“ je 6-litrová fľaša od vody zvnútra natretá červenou farbou. Zhruba každé dve hodiny sa nájde niekto, kto sa tejto bójky dotkne a hneď sa ozve piskot.

Potom sú tu scény ako z akejkoľvek inej pláže. Mladý párik si užíva výlet k moru. On leží na chrbte, ona sedí na ňom a skúmavým pohľadom mu hľadá na hrudi a ramenách pupáky. Má zaujímavý štýl, vytláča ich jednou rukou. Takým štípavým spôsobom. Jemu to, zdá sa, nevadí, ale napriek tomu občas využije situáciu, aby ju mohol zahriaknuť a následne pobozkať.

Samozrejme, že sú tu aj miestni mačovia. Jeden sa práve rozložiť neďaleko nás. Má cez 50, trochu pupok, vyholenú hlavu a taký ten mierne nasratý výraz v tvári. Sedí si v kresielku, nad sebou má slnečník a v ruke drží mobil. S nikým netelefonuje, ani nič nepozerá. Postupne prídeme na to, že sa natáča. Keď ten mobil drží s kŕčom v ruke už dobrú pol hodinu, začína sa šou. Nešikovne sa snaží voľnou rukou vybrať si z tašky cigaretu a zapáliť si. Teraz sa už tvári spokojne. Keď dofajčil, vyberá si pivo. Najprv musel rituálne odliať na zem (čo si samozrejme tiež natočil), aby sa znova naaranžoval vo svojom kresielku.

Permanent selfie-man sa práve postavil a kráča s vystretou selfie rukou do mora. Ani tam nezabúda na svoje macherské grimasy. Chvíľu sa v mori otáča, aby bolo dobre vidieť, ako si užíva. Že si užíva dáva jasne najavo tým, že voľnou rukou urobí gesto, ako keď futbalový fanúšik vidí gól. Yes, dal som to! Potom sa ešte chvíľu motká vo vode a o chvíľu sa náhle ponorí. Nie s mobilom, ten necháva trčať ako periskop nad hladinou.

Sú tu aj scénky, ktoré dôverne poznáme v Nitre z mestského kúpaliska. Cigáni kúpajúci sa v šatách. Chlapi v kratších rifliach aj s opaskom a ženy v šatách, tak ako prišli na pláž. A keď nie v šatách, tak v spodnom prádle. Chvíľu sa pohrajú s deťmi a idú zasa preč.

Náš selfie-man medzičasom vyliezol z vody a nemotorne sa usadil do svojho kresielka. Teraz z tašky vyťahuje druhý mobil! Dokelu, on hádam streamuje! Asi by som mal začať hľadať jeho kanál na YouTube. Ale našu šou náhle ukončí telefonát. Dvíha hovor a radostne sa s niekým rozpráva. Po hovore si balí veci a beží náhlivo aj so svojou gym-taškou preč.

Áno, sú tu aj kukuričáci. Akurát nevykrikujú „10-kuna-kukuruz-mais„, ale Vitamíne! Alebo tiež sládka tsarevička! Sú dvaja. Ten starý občas predáva aj nafukovacie kolesá a mladý je asi 14-ročný chalan. Okamžite zvedie tému na futbal. A hneď sa pochváli, že je pravý útočník a nosí číslo 7. Potom sa ma opýta na mená slovenských hráčov. Futbal moc nesledujem, tak len námatkovo zalovím v pamäti: Hamšík, Škrtel a ani za toho svatého si neviem spomenúť na toho nášho dobrého bránkara. Goalkipéra, ako vraví mladý. Snaží sa povedať nejaké meno, ale nie je mu rozumieť. Tak sa ho na oplátku opýtam, akými rečami sa vie dohovoriť. Vraj anglicky a trochu francúzsky. Nemecky ani ťuk. Na pozdrav mi odvetí Merci. Keď odchádza, mi dopína meno goalkipéra. Martin Dúbravka.

Skladba turistov na pláži je, aspoň čo sa národnosti týka, pomerne jednoliata. Väčšinu tvoria domáci a márne by ste hľadali cudzincov. Slovenčinu ani češtinu sme nepočuli ani raz. Nemca ani počuť nemusíte, ale spoznáte ho podľa toho, že sedí oblečený na piesku a popíja pivo. Ak je to rodinka, tak väčšinou skromne uložená na svojich uterákoch. Žiadne bohaté gestá. Dokopy ich tu ale bolo vyslovene málo. Zopár krát sme počuli angličtinu, najmä v skupinkách mladých, ale Briti ani Američania to neboli. Skôr zmes backpackerov, ktorí sa medzi sebou dohovárali týmto jazykom.

Naše decká postupne začínali škemrať o jedlo, tak som sa s nimi vybral na šišky. Pri pláži je taký malý stánok, kde obsluhuje staršia pani. Hovorí málo a pozorne robí svoju prácu. Pred nami je muž, ktorého obsluhuje a my disciplinovane čakáme v rade. Medzičasom sa pri stánku zastavil jeden párik. On vyzerá ako bežný krkáč v slnečných okuliaroch. Taký ten s čiernou audinkou, či na čom sa to teraz vozia. V bielom tričku, rifľových kraťasoch a hrubou reťazou na krku. Po jeho boku žena odetá do zlata. Z chladničky si vybral pivo a pripravil si bankovku na zaplatenie. Pani za pultom očami hypnotizuje olej, v ktorom sa smažia minišišky a jeho si vôbec nevšíma. Som zvedavý, či sa krkáč strčí k pultu, že chce len rýchlo zaplatiť jednu plechovku. Nestane sa. Medzičasom prišiel rad na nás a objednávame si dva krát po 15 kúskov. Pani ešte stále žiaden očný kontakt, pokojne si zarába na nové cesto a pomaly ukladá smažiace sa šišky do tácok. Krkáč v kľude vracia plechovku do chladničky a odchádza aj so ženou preč. Nad paňou v rokoch skrátka nevyhrajú ani jeho svaly a už vôbec nie mafiánske spôsoby.

Okolo piatej začínajú prichádzať miestni a postarší. Dôkladne si rozložia svoje deky a slnečníky. Medzičasom už čajky šmejdia medzi ľuďmi a hľadajú natrúsené zvyšky z celého dňa. Keď odletia, prídu územie dočistiť holuby a po nich aj zopár osamelých vrabcov. To už sme hladní aj my dospelí, tak sa pomaly dvíhame a ideme naspäť dať si sreny doner. Ale bez pomfrites a ryže, ktoré tu majú vo zvyku dávať do kebabov. Po dobrej a pikantnej večeri sa pomaly došmochtáme do našej bytovky a ďalší deň je za nami.

…pokračovanie zajtra

P.S.

Kvôli niekoľkým zdravotným komplikáciám musím pokračovanie článku posunúť na neurčito. Dovtedy len toľko – nekúpte sa vo Varne na tobogánoch, ktoré sú na pláži. Tamojšia voda a norovírus nie sú v pohode…