V poslednej časti sa budem trochu venovať technikáliám a ceste do Bulharska ako takej, keďže ide o samostatnú kapitolu celého výletu. Píšem výletu, lebo dovolenka to veľmi nebola…
Začnem tam, kde som skončil minule – vo vnútrobloku. Zas tu niekto cvičil. Do spustnutého parčíku prišla mladá baba s igelitkou a pitbulom. Bol na hrubom lane, ale aj keď ho odopla, stále stál pri nej a nespustil z nej oči. Dievča vytiahlo z igelitky misku a nalialo do nej trochu vody. Pes sa výdatne napil a čakal. Baba vytiahla z igelitky papek a hodila ho. Vyšportovaný pitbul sa po ňom samozrejme rozbehol, chmatol ho do papule a chvíľu aportoval. Lenže na ceste späť už vytiahla z igelitky nový papek a hodila ho opačným smerom. Pes pustil pôvodný papek a rozbehol sa za novým. Potom to šlo ako zo samopalu, dievča metalo okolo seba papekmi a pes behal sem a tam ako besný. Keď sa jej minuli polená, pes pitbull sa prišiel znovu nachlemtať vody, ona si ho zapla na lano, vyfajčila cigaretu, pozbierala všetky drevá a spoločne odkráčali preč. Videl som už podobných psov ťahať za sebou pneumatiky na reťazi, videl som všeličo aj na cvičáku s našim psom, ale takúto „metódu“ ešte nikdy…
Keď už spomínam zanedbaný vnútroblok, musím spomenúť celkovú čistotu. Panujú tu zaujímavé paradoxy. Ulice sú pomerne špinavé a človek si musí dávať pozor, kam stúpi. Jednak sú tu rôzne mláčky z kvapkajúcich klimatizácií, ale tiež rozbité dlaždice, o ktoré sa dá ľahko zakopnúť. V centre mesta a na pešej zóne je čisto a neraz som tam videl upratovacie čaty, ako zametajú. Aj keď to zametanie vyzeralo ako u nás aktivačné práce. Jedna dáma bola zjavne vedúca, kým ostatné (väčšinou Rómky) zametali kôpky listov. Vždy tri na päť a pol lista. Zažili sme sa aj to, že smetiari prišli na našu ulicu po smeti 3 krát za deň. Najprv o pol jednej v noci, čo nás potešilo s podobnou intenzitou ako škrekot čajok o pár hodín neskôr. Potom prišli o desiatej dopoludnia a nakoniec o ôsmej večer. Napriek tomu som z Varny nemal dojem čistého mesta. Musím však povedať, že s blízkosťou mora, teplom a čajkami je nemožné, aby toto mesto voňavo čistotou. Jednoducho to patrí k jeho koloritu.
S čistotou však zvyknú súvisieť kúpele, čo je ďalšia špecialita Varny. Ide o kúpele pod holým nebom a rozhodne stoja za ten zážitok. Trochu ma pobolieval krk, tak mi švagriná navrhla, že pôjdeme do kúpeľov. Našinec si automaticky predstaví Píščany alebo aspoň Wellness v Podhájskej (pred zdražením), ale vopred ma upozornila, že toto bude iná káva. Prešli sme najprv pešiu zónu, z nej sme odbočili do nádherného a rozľahlého parku. Cezeň sme sa dostali až k pobrežiu a nakoniec sa pred nami ukázal malý bazén, z ktorého sa parilo. Ten bazén stál na brehu mora a horúca liečivá voda do neho steká z neďalekých kopcov. Ide cez sústavu starých trubiek, aby nakoniec vodotryskom dopadala na hladinu otlčeného betónového bazéna. Pri trubkách bola aj menšia nádrž, kde sa dalo z vody napiť. Samozrejme ešte predtým, než sa dostala do bazéna… Pred ním nájdete sparťanskú prezliekáreň rozdelenú na mužov a ženy. Neplatí sa nič. Čo vidíte, to máte k dispozícii.
V bazéne je pán v klobúku a posunkom mi naznačuje, že sa treba najprv osprchovať. Idem teda za prezliekáreň, kde sú na vyvýšenom mieste sprchy. Tečie tam rovnaká sírnatá voda, aká je v bazéne a dvaja starší páni sa tam mydlia ako o dušu. Vraj sa tu niektorí zvyknú aj holiť. Osprchujem sa a pokračujem do bazéna. Voda je horúca a chvíľu mi trvá zvyknúť si. V jednej časti sa dá sedieť a v druhej plytšej voda postupne odteká do mora cez 3 malé otvory. Na druhej strane tých otvorov sú na morskom pobreží vytvorené 3 menšie priehlbiny z kameňov. Dá sa sadnúť na okraj a nechať si na boľavý chrbát či krk dopadať ešte stále dosť horúcu vodu. Pritom sa opierate o betónový základ bazéna a nohy vám ovlažuje more svojimi vlnami. Ako vravím, takéto kúpele len tak niekde nenájdete, je to zážitok. Pokiaľ chcete vidieť, ako to celé vyzeralo v praxi, mrknite toto video. Mimochodom, či mi horúca voda pomohla? Po jednej návšteve sa to povedať nedá, ale na druhý deň som sa predsa cítil o niečo lepšie.
Dobre sa ale necítili naši chalani, ktorí sa boli na pláži spustiť na tobogane a v jeho bazéne dostali asi norovírus. Grcačky a hnačky nás potom sprevádzali dva dni. Nás dospelých to chytilo len okrajovo, ale zato príšernými bolesťami hlavy. Pomohol propolis, 15 kvapiek ráno po dva dni a bolo vybavené.
Vráťme sa ale k príjemnejším momentom výletu. Ak budete v Bulharsku, nebudem vám doporučovať ani tarator a ani šopský šalát, ktoré nájdete všade. Určite ale ochutnajte jedlo zvané ca-ca. Sú to malé vysmážané rybičky v cestíčku, ktoré sa zvyknú zajedať ako čipsy k pivu. Donesú vám ich na veľkom tanieri a každý sa môže ponúknuť. Jedia sa komplet ako sú, aj s hlavou a plutvami. Slané a chrumkavé, stokrát lepšie ako čipsy.
Keď to celé zhrniem, tak bolo Bulharsko zmesou príjemných aj nepríjemných zážitkov a neviem sa prikloniť ani na jednu stranu. Zato viem, že najzaujímavejšia na tejto dovolelke bola cesta cez Rumunsko.
Cesta autom do Bulharska
Praktických cestopisov na túto tému na internete dosť, preto sa obmedzím len na naše postrehy. Išli sme cez Maďarsko, Rumunsko, a potom dolu do Rumunska. V Maďarsku to bola už od Bratislavy len diaľnica, ale na moment sme ju opustili na hraniciach s Rumunskom. Namiesto veľkého hraničného priechodu so šnúrou áut sme si to strihli do Nadlaku, čo je slovenská dedina presne na hranici týchto dvoch štátov. Alebo ak chcete, dve dediny s takmer rovnakým menom.
Keď poviem slovenská dedina, potom to znamená, že v dedine nájdete nápisy v slovenčine a tiež to, že si v miestnom obchode môžete vypýtať po slovensky a budú vám rozumieť. A nielen tam. Slovenčinu sme počuli aj v neďalekom väčšom rumunskom meste Arad a neboli to turisti. Čistú a krásnu slovenčinu.
Druhé prekvapenie Rumunska boli cesty. Presnejšie diaľnice. Ak si predstavujete rozbité cesty a na nich konské povozy, potom áno, aj také tu ešte stále sú. Ale rovnako tak sú tu aj čisto nové diaľnice, po ktorých to odsýpa. Keďže cesta do Bulharska je dlhá, vopred sme si zarezervovali cez booking.com hotel na polceste v meste Sibiu. Nakoniec sa to ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Sibiň alebo tiež Hermannstadt je starobylé mesto s nemeckou tradíciou – žili tu totiž sedmohradskí Sasi, čo vysvetľuje aj množstvo nemeckých nápisov na historických budovách. Keď sme doň dorazili, bola už noc, takže sme z neho veľa nevideli. Prespali sme v hoteli Class Hermannstadt. Dve izby pre 6 ľudí nás stálli 149€. Nebol problém s neskorým príchodom, recepcia mala otvorené. Hovorili po anglicky a boli veľmi ochotní. Hotel bol v poriadku až na jednu záludnosť – špinavé a fľakaté koberce. Všade, na chodbách aj v izbách. Ale inak bolo všetko čisté a v poriadku. Také boli aj hotelové raňajky.
Na ceste späť sa nám už nepodarilo dostať miesto v tom istom hoteli, ale dobre sa stalo, pretože sme nakoniec skončili v Pension Korona. Aj napriek označeniu penzión bolo toto ubytovanie ešte na vyššej úrovni ako hotel predtým. Tiež sme tam prišli neskoro v noci, ale tu nám nechali kľúče v sejfe na ulici a poslali nám k nemu kód. Späť sme cestovali už len štyria, takže nás jedna izba aj s raňajkami stála 93€. Raňajky boli o niečo chutnejšie ako tie predošlé. Ešte jedna podstatná vec – v oboch podnikoch je súčasťou aj vlastné parkovanie. V Rumunsku to nie je zanedbateľná vec, pretože „parkovacia politika“ dorazila už aj do tohto kúta Európy.
Vyšlo nám, že si môžeme dovoliť 2-3 hodinky motania sa po meste, tak som sa opýtal recepčnej, čo nám doporučí v centre. Dala nám pár tipov na reštaurácie. Hneď vedľa penziónu boli potraviny, kde sme si nakúpili pitivo a posadili sa autobusovú zastávku. Pomerne rýchlo sme sa zorientovali a zistili, že historické centrum je od nás len 3 zastávky. Stiahol som si appku 24pay na cestovné lístky, zaplatil ich a nastúpili sme. Autobus bol moderný a v ňom dokonca po anglicky hlásenie, na ktorej zastávke máte vystúpiť, ak chcete ísť za pamiatkami. Takto majú vyzerať turistické služby v 21. storočí!
Od autobusu to bolo už len kúsok chôdze okolo parčíku a kostola, až sme sa nakoniec ocitli na veľkom historickom námestí. Boli tu kaviarničky (v jednej hral pán na klavíri klasické skladby), tiež stánky so suvenírmi a celé to dopĺňal vkusný mobiliár. Nad hlavami sa nám ale začalo príšerne mračiť, tak sme sa radšej začali zberať na cestu späť. Reku, cestou si ešte v jednom bistre kúpim cappuccino so sebou. Kým som tam stihol prísť a zvyšok rodiny ma dobehol, nastala taká tma a prietrž mračien, že sme v podniku menom Lumos Coffee and Brunch. Hipsterské bistro, ktoré akoby z oka vypadlo niekdajšiemu bratislavskému podniku U Kubistu.
Dali sme si spomínané cappuccino (1x), fresh (1x), limonádu (2x), hranolky s parmezánom (2x) a misu bruschette pre dvoch (1x). Všetko, čo nám pristálo na stole, bolo pekne naaranžované aj fajnové. Najmä tá misa pre dvoch. Niektoré hrianky mali na sebe olivovú tapenádu, iné zasa nátierku z avokáda alebo sušených rajčín. Celkový účet bol 150 lei. V Rumunsku sa počíta ľahko, stačí sumy deliť piatimi. Čiže okolo 30€, európska cena za vychytený podnik.
Smrsť zatiaľ prehrmela, a tak sme sa mohli vybrať hľadať zastávku na cestu späť. Bola inde ako tá, na ktorej sme vystúpili, ale nie veľmi ďaleko. Po návrate pred penzión sme už len nasadli do auta a vyrazili domov.
Cesta cez Rumunsko mala ešte zopár zaujímavých momentov. Časť od Sibiu smerom na juh k bulharským hraniciam vedie cez hlboké údolie plné serpentín, kde práve opravujú a rozširujú cestu. Cesta sama o sebe je zaujímavá a je na čo pozerať, ale snažte sa jej vyhnúť cez pracovný deň. Dokonca aj v noci je plná kamiónov, ktoré si to valia rýchlosťami, aké vám nebudú príjemné. Keď sa však dostanete na niektorý z horských priesmykov, objavíte zaujímavé miesta, kde sa vonku griluje baranina a tieto pocestné hostince praskajú vo švíkoch. Cestu rovnako lemujú aj početné stánky s ovčími a kravskými syrmi.
Uprosted tých hôr potom natrafíte aj na mestečko zvané Călimănești. Keď doň vojdete, ocitnete sa v rumunskej verzii Vysokých Tatier. Ide o turistické letovisko uprostred strmých hôr, ktoré je dolu lemované riekou, kúpeľmi a aquaparkom. Miesto porovnateľné akoukoľvek rakúskou destináciou. Sú tu malé štýlové penzióny, ale aj hotely architektúrou podobné našim najdrahším tatranským.
Keď sa dostanete z hôr, čaká vás diaľnica smer Bukurešť. Tam práve stavajú obchvat hlavného mesta a môže vás zradiť navigácia (Sygic aj Mapy.cz), ktorá sa vás bude snažiť naviesť na úseky, ktoré ešte nie sú postavené. S tým sú spojené aj početné zápchy, ako v každom miliónovom meste. Nám sa podarilo na ceste tam aj späť chytiť teploty okolo 38°C, takže aj tu je dobré naplánovať si prejazd nie na horúce poludnie.
Od Bukurešti smerom k bulharským hraniciam už cesta ubieha rýchlo a dobre. Čaká vás tam dlhý most cez deltu Dunaja, čo je stavba sovietskych inžinierov ešte z roku 1952-53. Prejazd je sám o sebe zážitkom, mýtne stojí 2€. Potom sa napojíte na bulharskú diaľnicu a posledných 200 kilometrov idete rovno až do Varny. Práve tieto kilometre napovedali mnohé o tomto štáte. Prvé pozorovanie – takmer žiadna premávka, dokonca aj počas pracovného dňa. Benzín tu síce stojí len 1,20€, ale aj napriek tomu je jazdenie zrejme luxusom.
Druhým pozorovaním boli billboardy pri cestách. Boli tu len tri skupiny reklám. Prvá bola na firmu Pesticid (hnojivá a postreky), druhá na veľké poľnohospodárske drony a tretia najväčšia skupina reklám bola na online kasína a hazard. Tieto reklamy nás potom sprevádzali celou Varnou. Boli všade a na všetky možné hazardné hry. Reklama na hazard v takomto rozsahu neveští nič dobré pre akýkoľvek štát a znamená jediné – obrovskú chudobu.
Záver
Najzaujímavejšou časťou dovolenky bola cesta a tiež Rumunsko. Tam by sme sa kedykoľvek vrátili pre dobré služby, možnosť dohovoriť sa kdekoľvek po anglicky a zaujímavé miesta. Do Bulharska by som asi nešiel. A keď, potom radšej niekam inam, nie do Varny. Napriek tomu sa teším, že som v tomto kúte Európy bol a videl, ako sa tam žije.
