Kúsok od firmy, na Rajskej v Bratislave, je vietnamské bistro. Podobné môžeš nájsť v nákupných centrách a ich stravovacích častiach. S heslom nemusí byť vždycky kaviár a nie každé ázijské bistro pláva v masti, sme sa tam s Michaelom zopárkrát vybrali.
Ponuka malá, ale snažila sa tváriť rôznorodo, od pečeného kuraťa, cez tofu až po praženú ryžu a zeleninu. Väčšinu jedál však tvorí spoločný základ a sú pripravované na woku s rovnakými omáčkami, takže rôznorodosť len naoko. Personál jedlá naberá z tepléhu pultu, ktorý je pravidelne dopĺňaný. Ja som radšej volil jedlo, ktoré pripravovali samostatne a na objednávku, takže na neho bolo treba aj trochu čakať. Osobne nemám výhrady voči podobným prevádzkam, najmä ak sú hojne navštevované. Znamená to, že tovar sa rýchlo točí a aspoň potom nedostanete týždňovú prisolenú polievku. Samozrejme, nie je to všeliek a v danom podniku musia fungovať aj všetky ostatné veci – dobré suroviny, hygiena, skladovanie atď. V tomto bistre nefungovalo niečo z toho, pretože nezávisle od seba zopár ľudí z môjho okolia vrátane mňa malo žalúdočné aj vylučovacie komplikácie. A určite to neblo tým, že by sme na podobnú stravu alebo suroviny neboli zvyknutí.
Je škoda, že s podobnými zariadeniami na Slovensku mám pomerne rovnaké skúsenosti, v nákupných centrách sú prakticky nepoužiteľné. Mrzí ma to o to skôr, že som zažil aj naozaj dobré a lacné ázijské bistrá, len škoda, že až v ďalekom Sydney. Tam pre mňa predstavovali jednoduchú a výživnú možnosť stravovania, zrejme vďaka tomu, že ich príprava nebola prispôsobovaná nikoho vkusu ako je to pri slovenských „ázijských“ reštaurácii a svoje urobili určite aj kvalitnejšie suroviny.
Na jednej z návštev v tom vietnamskom bistre som si nechtiac vypočul rozhovor dvoch mladých chalanov. Podľa kartičiek na krkoch, z neďalekého Dellu. Jeden sa sťažoval druhému, že minule sa bol niekde naobedovať, dal si vyprážaný rezeň s hranolkami. Hranolky vraj boli ako konáriky a rezeň chutil ako kus chrumkavého plastu, ale že čo mal robiť, že to musel zjesť. Nechcelo sa mi opýtať sa ho, kto stál nad ním s pištoľou a nútil ho zjesť takéto „jedlo“. A už vôbec som sa ho nechcel pýtať, načo si dával také kalorické jedlo, keď celý deň presedí na kancelárskej stoličke pred monitorom.
Súhlasím, zjesť kvalitné jedlo na Slovensku je ešte stále problém, to však neznamená, že takáto možnosť neexistuje. Ľudia stratili vzťah k jedlu už len tým, že prestali variť a nechali za seba variť druhých. Ak sa prestaneš starať o to, čo ješ, potom sa nemôžeš čudovať, že kuchár alebo majiteľ reštaurácie sa tiež nestará o svojho hosťa a jedlo, ktoré mu servíruje. Alebo je to tým, že ľudia zabudli napríklad na možnosť priniesť si do práce vlastné jedlo? Ako keby to bola hanba. Čoho sa boja, že ich označia za paštikárov? A vôbec, odkedy je prednejšia robota alebo čo povedia ostatní pred vlastným zdravím?
~~~
V tejto rubrike sa už čoskoro budeme venovať práve možnostiam, ako sa dobre a výživne najesť, a to aj napriek časovým stresom, práci či iným nástrahám.
~~~
Známa ma dnes upozornila na rozhovor so Štefanom Bačom o výžive a biopotravinách, odporúčam do pozornosti.
my sme sa vydržali stravovať pol roka. Stačilo navždy. Ale mala som kolegyňu, ktorá vždy zahlásila, keď videla, že sme si doniesli niečo z domu : „Svine, zasa idú žrať zadarmo“. Tak nám závidela.
ja to kombinujem z troch zdrojov: Vegetka na Laurinskej, z domu prinesene a v robote pripravene zo surovin z potravina zelovocu (salat caprese napriklad). Samozrejme, z domu sa nepohnem bez toho, aby som nieco nezjedol a vecer si pripravim nieco cerstve sam.
hm,suhlasim,ze ponuka obedneho menu moze byt skutocne zalostna. Teraz sice budem nejaky cas mimo Slovenska a teda nemam pravo sudit, ale moj otec( nasi nebyvaju v BA) takmer kazdy den riesi dilemu ako sa za cca 35 minut nielen najest ale vzhladom na doporucenu dietu, najst zariadenie,kde myslia aj na ludi co nechcu/nemozu jest kazdy den maso a tzv.klasicku slovensku kuchynu.
Kedze zatial( kvoli jazykovej bariere) nepracujem, obedy si robim sama. Inak tu maju ludia cca 30 minut na obed a preto jedia bud v kantinach ak im zamestnavatel da taku moznost, alebo si obedy nosia so sebou. V priebehu dna zistim co mal moj manzel v kantine na obed a veceru pripravujeme podla toho.
Varime zo zakladnych surovin, casto vypestovanych/ dochovanych v rozumnej vzdialenosti. Nie je to az taky problem, kedze tato krajina je posadnuta podporou miestnych farmarov a ich produktov.
jo, hadam slowfood dorazi casom aj k nam, ale to je na extra clanok, mozno uz coskoro
ja som doteraz nepochopila,prečo v jedálňach všade pchajú kilá múky. Je to hnusné, gniavi to žalúdok a človek je o hodinu aj tak hladný, ale priberá o 106. Naše deti keď boli školopovinné, jedávali doma, pretože im v jedálňach nechutilo. Skúsili sme to asi tiež na rok, ale prišli domov a žiadali obed. Takže vyhodené peniaze. A keďže sú naučené raňajkovať a dostávali aj desiatu, vydržali. Ale ľudia sú už leniví variť doma.
este v Sydney, ked som bol prvy krat u dietologicky, dala mi za ulohu pri vstupnej konzultacii zaznamenavat po niekolko dni, co som presne zjedol. Je zaujimave vidiet vysledok, ked si to clovek napise, kazde jedlo, kazdy zahryzok, tycinku, hlupost. Vysledok: mucne jedlo na ranajky, mucne jedlo na obed, mucne jedlo na veceru…
vela gazdiniek zahustuje vsetko mukou, uvaria daco z vody a snazia sa pribuznym upchat tym zaludok a nakoniec to este pozajedaju chlebom :-)
pri citani clanku „zujem“ doma pripaveny obed, pohanku s kukuricou :-) ..v praci som za divnu, ale je mi to jedno, moje zdravie a moj zivot.. chodila som isty cas do jedalne Divoka Kacka,kde ako jedno menu bola tzv. harmonicka strava..ale kedze pripavovana v jednej kuchyni s klasickou stravou a podavana studena..nic moc.. na druhej strane, aspon nejaky posun oproti klasickemu vyprazanemu syru :-)
ono niekedy staci aj malo – dat si napriklad iba ciste kuracie naprirodno, len s oblohou, pripadne salatom. Pomerne jednoduche, proteinove jedlo, ktore clovek nezatlce, ked ma pred sebou este pol dna v praci.
Netreba brat existujuci jedalny listok ako nemennu mantru, ak sa da, vzdy sa snazim vybrat si len to, co naozaj chcem zjest, aj ked personal niekedy pinda, ked sa chce, vzdy sa da najst sposob, ako to prezenu cez kasu. Aspon taku mam skusenost.
Najviac som sa raz pobavil v jednej pizzerii, kde som na jeden pizzy chcel vymenit jednu surovinu za inu. Casnicka, ze to nejde. Ja reku, ci to robia z mrazeneho polotovaru… ;-)
no mozno hej ;-)
ale raz ma dorazili v restike v Mlynkach dedinkach kde mi doniesli jedlo pripravene z polotovaru od Vitany, zrovna dva tyz\den predtym som ho dakde jedol a potom ked som ho uvidel v restike a tesil sa ze si dam „origos“ :-) no ked som ochutnal a zacitil tu vegetovu cchut hned som vedel na com som a odkazal som kucharovi ze na taku pripravu by im stacila aj upratovacka :-) potom sa casnicka priznala ze vazne je to zo sacku
Veru veru, tento článok mi hovorí z duše.
Ako vegetariánka dochádzajúca denne do Bratislavy za prácou, viem čo znamená obedová dilema. Rokmi som sa viac menej ustálila na vlastnoručne uvarenom jedle, ale občas nie je chuť či čas. Rada skúšam všetky na okolí časovo dostupné podniky, ale druhý raz sa vrátim len do zopár a viackrát som ochotná zájsť iba do: Góvindy, vegetky na Laurínskej. Nie je to len otázka kvality, tú vždy nájdem aj napr. v Modrej Guli. Ale aj otázka času a napokon aj ceny. Dosť smútim za reštauráciou Elixír, kvalita a cena tam boli v úžasnej harmónii, aj keď obsluha ku koncu nezodpovedala …
Dnes som si teda priniesla zapečený ružičkový kel a cammembert plnený hríbikmi – dobrú chuť :o))
ja by som to otocil: aj ako masozravec mas casto problem slusne sa najest (slusne rozumej, ze jedlo neplava v masti, pripadne nie je zhorene).
Vegetka je jasna sprava pre mna na obed, kedze vacsinu pracovneho casu sedim v kancelarii, je zbytocne, aby som jedol tazke veci, takze jedina alternativa v dosahu je fakt len Vegetka.
A samozrejme, nic lepsie, ako ci si sam clovek pripravi, nikde nedostanes.
…… práve som si urobila čas na rýchle naobedovanie : môj obed pozostával z 2 kúskov pizze, ktorá mi oslala z predošého dňa a na dorazenie som si zaliala “ veľmi kvalitnú “ čínsku polievku , aby mi nebolo smutno tak som naštartovala internet a len tak som si prezerala Viktorové Delikatesy. ( rada si ich prezerám ). Po prečítaní článku a diskusií na tému stravovania, som si uvedomila, ako som všetko jedlo rýchlo a nekultúrne nahádzala do seba , ako do odpadkového koša bez akéhokoľvek vychutnania….. Bože, veď moje telo si to vôbec nezaslúži. :-((
Viktor, ďakujem za radu kde kúpim agáve sirup – už ho mám doma…